- „Kto si a prečo mi tykáš ?“ – pýtam sa v duchu.
- „Som z oddelenia EKG. Musím Ťa upozorniť, že Tvoje srdce už ďalší pracovný nápor nevydrží. Ohrozená je najmä Tvoja ľavá predsieň“.
- „Pravá, alebo ľavá ?! Mňa vaša politika nezaujíma. Mám práve teraz iné starosti. A prečo akurát vaše oddelenie ?“
- „Oddelenie TBC bolo zrušené a agentov z útvaru AIDS je pre Teba škoda. Si iná kategória.“
- „Dobre, budem o tom uvažovať. No o spolupráci však nemôže byť žiadna reč. Som úplne vyťažený svojou prácou“.
- „Ako myslíš !“ –zahundral hlas a odmlčal sa.
Na druhý deň som si už na to nespomenul. Všetok čas na pracovisku mi zabrala príprava medzinárodnej konferencie. Asi o týždeň sa však hlas ozval znovu.
- „Tak čo, rozmyslel si si to? Zatiaľ Ťa registrujeme v špeciálnom fonde oddelenia ako agenta tajnej spolupráce“.
- „Čo si to dovoľujete ! Aká registrácia ? Nič som vám predsa nesľúbil !“
- „Hovorili sme predsa s Tebou ! O každom rozhovore vedieme záznam. A keď absolvuješ vyšetrenie, tiež to bude zaznamenané. To je bežný postup. Plníme iba pokyny ministerstva“.
- „Ja na vaše ministerstvo kašlem !“
- „To by si nemal ! Je to ministerstvo Tvojho vnútra“ –škodoradostne poznamenal hlas. „Ešte sa Ti ozvem !“
Na druhý deň som zavolal priateľovi, ktorý bol praktickým lekárom na klinike.
- „Musíš urýchlene vypnúť“ – radil mi. „Choď s rodinou do Tatier alebo tá Tvoja firma nech Ti zabezpečí niečo v Alpách. Mal si radšej zostať na fakulte. Mladé poslucháčky, to by Ťa povzbudilo. Tu sa so svojou puntičkárskou povahou zničíš. Ten vnútorný hlas, depresie, úzkosť, to je vážne ! Dám Ti kontakt na dobrého psychiatra“.
- „Možno po konferencii“ –poznamenal som. “Teraz si to nemôžem dovoliť.“
Nasledujúcu noc som sa celý spotený zobudil už čoskoro po polnoci. Hlas tu bol znovu.
- „Preregistrovali sme Ťa, situácia je vážna. Začni už konečne spolupracovať !“ –nástojil môj agent- provokatér.
- „Vari opäť pokyny toho vášho ministerstva vnútorností ? –opýtal som sa zlostne.
- „Už je to príkaz priamo z centra“ –odvrkol hlas. „Máš najvyšší čas !“
Ráno som prišiel do práce úplne vyčerpaný. Operatívnu poradu u generálneho riaditeľa som už nestihol. Spomínam si na prudkú bolesť v hrudi, nevysloviteľnú slabosť a potom ospalosť. Ako vo sne som spoznával zvuk sirény rýchlej zdravotnej služby. Všade okolo sa rozprestierala biela tma. V nej sa na chvíľu zjavila anjelská tvár s krásnymi tmavými očami. Žeby anjel strážny ?! Tak predsa ma dostali ...
Prebral ma pomerne hlučný rozhovor lekárov.
- „Tak vitajte, pán inžinier ! A nebojte sa, to najhoršie máte už za sebou. Sestra, vyhotovte registračnú kartu s kódom pre pána inžiniera ! Zaradíme ju do fondu „K“. Ja to potom dám do hlásenia pre ministerstvo“.
- „Aké registračné karty, aké fondy, aké krycie mená, aké ministerstvo ?“ – opýtal som sa zdesene.
- „Žiadne krycie mená. Nebojte sa, tu ste v bezpečí ! No zdá sa, že je to vážnejšie, než sme predpokladali. Ako náhle to bude možné, pošleme Vás na komplexné vyšetrenie. Zatiaľ Vám predpíšeme antidepresíva“.
- „A čo tie registračné karty, čísla a fond K ?“ –namietal som nesmelo.
- „Registračné karty sú pre potreby oddelenia. Podľa nich budete dostávať lieky a stravu. Nuž a žiadne zvláštne čísla. Ide o evidenciu cez počítač. K rodnému číslu sa pridá číslo diagnózy a pacienta zaradíme do fondu kritických prípadov, čiže „K“. Podstatou je preradenie z fondu zdravých, teda z fondu „Z“. A hlásenie ministerstvu sa dáva zo štatistických dôvodov. Územne podľa krajov sa sleduje celkový počet infarktov“.
- „Takže už predtým som bol registrovaný ?“
- „Pán inžinier, kde to žijete ? Všetci sme predsa niekde registrovaní ! Keď Vám bude lepšie, preradíme Vás do fondu „A“. Stanete sa ambulantným pacientom a k nám prídete pravidelne už iba na kontrolu. Teraz Vás však už nebudem unavovať, potrebujete úplný pokoj. Žiadna televízia a zatiaľ ani noviny, maximálne ľahký žáner. Detektívka alebo nejaký cestopis. Niečo Vám potom donesie sestrička z našej príručnej knižnice. Máte zrejme šťastie, dnes má službu Angelika. O chvíľu Vám prinesie lieky. A nezabúdajte, že musíte s nami spolupracovať ! Ako dlho tu budete, závisí v prvom rade od Vás !“
Za okamih sa otvorili dvere. Tak nie anjel strážny, ale Angelika. Znovu tie tmavé oči ...
- „Dúfam, že budeme spolu dobre vychádzať“ –povedala zamatovým hlasom.
- „S Vami vo všetkých oblastiach. Dúfam, že nezostaneme iba pri tabletkách ?!“ –pokúsil som sa o vtipkovanie.
- „Ale, ale, pán inžinier ! Zrejme sa už cítite lepšie. Zatiaľ však žiadne nezávislé iniciatívy. Musíte sa šetriť !“ –poznamenala a so šibalským úsmevom odišla.
- „Diablica !“ –pomyslel som si. „Ale anjelsky krásna“.
Obrysy mojej spolupráce začali zrazu dostávať konkrétnejšie tvary ...
„Inžinier“, 49/05/21/4376 - 300
