O sýkorke, ktorá čakala návštevu
Problémy so zvieracími zdravotnými zábezpekami mi v januári vzali toľko času, že som návštevu sýkorky Studienky stále odkladal. No zrazu, jedného februárového rána, len čo som vošiel do ordinácie, počul som na okne naliehavé ťukanie. A ľaľa, za oknom ona, Studienka. Zrejme to dlhšie nevydržala a priletela aj bez dohodnutého termínu návštevy.
-„Tak poď dnu, potvorka jedna !“ - prívetivo vítam skorého ranného hosťa. „Nuž čo máš také naliehavé?“
-„Dobré ráno, doktor Medikus“ –pozdravila a spustila lavínu štebotavého monológu, vysvetľujúc svoj závažný problém: „Viete, zima je už takmer v druhej polovici a ešte stále neprileteli chochláči severskí. Minulú zimu tu boli už v decembri. Sú to zhovorčiví kamaráti. A keby ste len vedeli ako sa zaujímali o všetko, čo sa nachádza v našom lese. Celé dni sme robili výpravy do všetkých kútov Horského parku. Až za kopec, do Mlynskej doliny sme občas zaleteli. Každý nám závidel, akých máme spoločníkov. Viete akí sú to fešáci? Vendula sa do jedného na smrť zamilovala, ale kým mu to stihla povedať, odletel s ostatnými až kamsi do Škandinávie. Predpokladali sme, že sa začiatkom zimy vrátia k nám, no už začína február a o nich ani vidu, ani slychu. Počúvajte, doktor, je to spravodlivé? Veď Vendula sa žiaľom možno aj utrápi. A musím priznať, že aj ja sa trápim. Ktovie, či sa im niečo cestou nestalo?!“
-„Dobre, chápem čím sa trápiš, no vysvetli to trochu pomalšie“ –prerušujem sýkorkin monológ. „Aby som aj niečo povedal. Kvôli tomu si prišla, či nie?“
-„Áno, samozrejme. Prepáčte! No čo mám robiť, keď mi je tak smutno. Najviac ma mrzí Vendulka. Čo ak sa od žiaľu pominie? Fňuk, fňuk“ –fňukala Studienka.
-“Prepáč, ale to už si spomínala. Vendulka je zrejme citlivá, no nemala by toľko pozornosti venovať svojim rozmarom. Chochláči majú svoje samičky, sotva bude niektorý z nich opätovať city nejakej sýkorke“ –skúsil som zapochybovať o opodstatnenosti Vendulkiných problémov.
-„Vendulka nie je „nejaká sýkorka“, ale najkrajšia z celého lesa. Všetci to hovoria“ –nástojí Studienka. „Dokonca to potvrdil aj starý ďateľ. A ten sa vyzná v rozpoznávaní vtáčej krásy. Veď sedáva aj v porotách počas súťaží o najkrajšie pierka a najkrajší spev“- vysvetľuje.
-„Veď ja Ti verím, no zrejme chochláči severskí majú na krásu vyššie nároky. Sama hovoríš, že sú veľkí fešáci. No aj keby ste sa im s Vendulou páčili najviac na svete, tak sotva zostanú aj na letný pobyt. Myslíš vari, že ak by sa napríklad lastovička zaľúbila do nejakého krásavca, mohla by tu zostať zimovať a riskovať svoje uhynutie podchladením?“ –začal som mudrovať.
-„Nemýlite sa náhodou v tomto prípade? Veď chochláci by sa tu v lete sotva podchladili ?!“
-„Určite nie, no mohli by sa k smrti vyčerpať v letných horúčavách. Čo by robila Vendulka, keby milovaný krásavec náhle zahynul pred jej očami na dýchacie ťažkosti? To by ju netrápilo?“
-„Tak to by určite ani Vendula neprežila. Ona sa dokáže pre lásku strašne trápiť. Ale naozaj strašne!“
-„Nuž jej tieto skutočnosti pekne vysvetli. Presvedč ju, že chochláč sa najlepšie má na severe. Zrejme aj preto počas tejto zimy neprileteli, lebo je nezvyklo premenlivé obdobie. Navyše, pokiaľ ma pamäť neklame, chochláče prilietajú nepravidelne. Odborníci zatiaľ nevedia od čoho to závisí“ –pokračujem.
-„Ak dobre rozumiem čo hovoríte, z toho vyplýva, že chochláče už nepriletia?“ – vyzvedá Studienka.
-„Určite nie. Teda určite nie do konca zimy. To už by sa načas nestihli vrátiť domov“.
-„Domov, domov. Vari tu by neboli doma?“ –namieta moja malá návštevníčka.
-„Predsa vieš dobre, že domovom chochláčov severských je Škandinávia. Raz za čas priletia až k nám, podobne ako iné vtáctvo, no vždy sa všetci vrátia do krajiny svojho pôvodu“.
-„Ako tak uvažujem, keby som ja niekam ďaleko letela, tak by som tam nevydržala ani týždeň. Čo týždeň, možno ani dva dni?! Veľmi by mi chýbal náš les“ –uvažovala sýkorka nahlas.
-„Tak vidíš. Aj taký chochláč má svoj rodný les, svoje hniezdo, za ktorým mu je tiež smutno. Pritom vy aspoň môžete spolu s Vendulkou dúfať, že na budúcu zimu sa tu objavia. Dovtedy sa môžete kamarátiť so stehlíkmi alebo inými vtáčatami“ –skúšam navrhnúť aké také riešenie.
-„So stehlíkmi sotva. Jednak žijú vo väčších kŕdľoch, pritom sa často kamarátia s pinkami“.
-„Tak potom skúste napríklad s brhlíkmi! Tí sú takí samotári, možno by ich vaša spoločnosť potešila. A tiež sú to pestrofarební fešáci“ –naznačujem alternatívne riešenie.
-„Brhlíky? To ste zaťali poriadnu haluz! Všimli ste si ich niekedy pozorne? Stále len skackajú dolu hlavou okolo svojich obydlí, ustarostene sledujú, či ich niekto neprenasleduje, sú mrzutí, nie je s nimi žiadna zábava.
-„Zrejme ste s Vendulkou hodne prieberčivé. Keby som bol zlomyseľný, tak Ti navrhnem za spoločníkov vrabcov. Tí stále štebocú, skackajú po zemi, naháňajú ich mačky. Určite by si sa s nimi nenudila“.
-„To asi nie. No sú málo čistotní, večne zababraní od pobehovania po špinavých dvoroch a uliciach. S vrabcami by som nevydržala“ –bránila sa Studienka.
-„Tak potom mám ešte jedno riešenie. Dajte si s Vendulkou inzerát, že hľadáte atraktívnych priateľov na chvíle v spoločnosti príjemných spoločníčok v prostredí Horského parku. Výberové konanie sa bude konať na dvore Horárne vtedy a vtedy, spoločenské vystupovanie a vysoké IQ podmienkou. Uverejníme to celé na internete a počkáme na ponuky.
-„V tom vidím veľké riziko. Prihlásia sa nejaké škorce, drozdy, možno aj vrany, ako im potom s Vendulou vysvetlíme, že sa nám nepáčia. Všetci sa pourážajú, ako potom budeme môcť pokojne žiť medzi nimi“.
-„Nuž teraz počúvaj, pyšná princezná, ešte jedno odporúčanie Ti dám. Počkajte si pekne s Vendulkou na nejakých Vašich samčekov. A pomohlo by, ak by vám dali nejakú príručku. Aby ste konečne vytriezveli s tej prieberčivosti. Náročné ste voči ostatným, čo keby ste sa pozreli aj na seba. Trochu skromnosti by vám neuškodilo. Pozdravuj aj Vendulu a odovzdaj jej túto radu“ –skončil som prísne.
-„Nuž Vám pekne ďakujem, doktorko. Takto by som si vedela poradiť aj sama“ –zafrflala Studienka a pobrala sa k oknu. „No budeme s Vendulou spolu o tom premýšľať. Zatiaľ dovidenia!“ – a frnk z okna.
-„Potvora jedna namyslená“ –pomyslel som si. „A Vy čo, deti, čo poviete ? Nie sú tie sýkorky hodne namyslené a prieberčivé ?“
