V jedno predpoludnie slnečného marcového dňa na dvere mojej ordinácie niekto zaklopal ťažkou rukou. Kým som povedal „Ďalej!“, vstúpil dovnútra stavebný robotník a v ruke držal fľašu. Pozeral som na neho nechápavo a on mi podal fľašu so slovami:
-„Náš majster povedal, že podľa obsahu zrejme patrí Vám. Vylovili sme ju z Dunaja počas prác na nábreží“. Prekvapený som ledva stihol poďakovať a chlapík odišiel.
-„To sú mi veci...“-zahundral som si popod nos, vyťahujúc z fľaše zvinutý list navlhnutého papiera. Z písma načmáraného akýmisi zvieracími pazúrmi som zistil, že odkaz naozaj patrí mne.
-„Doktor Medikus, vyhľadajte ma na opačnom brehu Dunaja povyše mosta! Súrne! Bobor Gábor.“
-„Tak už sú tu!“- prebleslo mi hlavou. A hneď som si spomenul na článok v zoologickom časopise, kde mladý prírodovedec písal o premnožení bobrov pozdĺž rieky Moravy. Zrejme im už povodie tamtej rieky nestačí, nuž poďho dobývať brehy Dunaja. Len mi nebolo jasné, čo môže byť na celom prípade také súrne. A zrejme aj vážne, keďže bobor riskuje odhalenie posielaním takejto „fľaškovej“ pošty. Aby som nový prípad dlho neodkladal, rozhodol som sa vyhľadať bobra ešte v to popoludnie. Keďže v čakárni po 14-tej hodine už nebolo nikoho, dal som na dvere ceduľu „Návšteva pacienta“ a pobral som sa za Gáborom. Využijúc jeden z prvých slnečných dni zvolil som bicykel. Bobor v liste určil svoju polohu povyše mosta, čím zrejme mal na mysli Most Lafranconi. Nižšie by sa sotva odvážil, lebo by riskoval nielen skoré odhalenie, ale aj časté vyrušovanie množstvom prírody chtivých Bratislavčanov. Idúc po nábreží zastavil som sa na stavenisku, kde fľašu s odkazom vytiahli z vôd Dunaja. „River Park“, oznamoval obrovský nápis na stavbe, ktorá žila hlučným pohybom obrovských mechanizmov. „Už iba to nám v našom meste chýbalo, aby parky boli zhlukom nejakých budov a nie stromov a kríkov“ – a zahrešil som v duchu tak škaredo, že to ani nemôžem napísať. Majster stavebnej firmy bol však príjemný a ochotne mi ukázal, kde presne fľašu od bobra Gábora vylovili. Len mi nešlo do hlavy, ako počas takej krátkej vzdialenosti a rýchlosti toku rieky sa „fľašková pošta“ ocitla pri druhom brehu hneď neďaleko od Mosta Lafranconi. Lebo logické by bolo, keby sa fľaša bola našla pri brehu až niekde v oblasti prístavu. Rozmýšľal som nad touto „záhadou“ počas celej mojej ďalšej cesty mostom na druhú stranu Dunaja a ešte nejaký úsek proti toku rieky. To už som bol na úzkej blatistej ceste uprostred lesa, ktorý pripomínal amazonskú džungľu. Znaky prítomnosti bobra sa však ukázali čoskoro. Stromov padnutých mi rovno do cesty totiž pribúdalo. A neboli to len tak starobou a vetrom vyvalené jedince, ale doslova odhryznuté asi 30 až 40 cm nad zemou. Akoby ich vyrúbal majster drevorubač, ibaže vo väčšej výške, ako je v drevorubačskej praxi bežné. Lesníci budú z tohto bobrieho šantenia sotva nadšení. „Možno to nejako súvisí s problémom, kvôli ktorému ma Gábor volá ?!“ –hútal som v duchu. Avšak nedohútal som, lebo som bobra práve zbadal. Chrúmal kmeň statného topoľa, akoby to bol dáky bochník chrumkavého chleba. Ako ma zazrel, prestal pracovať a bol pripravený k úteku. Potom sa zarazil a cez dlhé tesáky akoby ležérne precedil: -„Doktor Medikus ?“ Prikývol som.
-„Tak to Vás musím predstaviť celej rodine“ –podotkol zdvorilo a pohol sa smerom k brehu. Už po pár metroch sme narazili na otvor do zeme, ktorého hĺbka sa však nedala odhadnúť.
-„Toto je iba provizórne riešenie, lebo mienime odísť niekam inam. Aj preto Vás potrebujeme“. Vtedy už z otvoru vykukla ďalšia bobria hlava a vedľa nej ešte dve menšie.
-„Toto je Vanda“ –predstavil Gábor partnerku. „A tam naše potomstvo z vlaňajška“ -dodal. Malí nezbedníci hneď odbehli k Dunaju, kým my dospelí sme tesne vedľa bobrieho obydlia začali rozhovor. Sediac na vyvrátenom kmeni starej vŕby som si vypočul celý bobrí príbeh.
Koncom vlaňajšieho leta, keď mláďatá boli schopné dlhšej cesty, vybrala sa celá rodina bobra Gábora hľadať pokojnejšie vody pozdĺž Moravy. Keďže sa im nič nepozdávalo, ocitli sa až pod Devínom a vrátiť späť proti prúdu sa im už nechcelo. Začali teda skúmať brehy Dunaja, žiadne vhodné zákutia však nenašli. Hlavný tok je prudký a jediné rameno tiahnuce sa pozdĺž cesty býva nielen bahnisté, ale aj úplne vysušené. Navyše sú v jeho tesnej blízkosti záhradkárske osady. Bobria rodinka sa tak dostala až na okraj mesta, no aké také pokojnejšie miesto však našla iba tu, na opačnom brehu. Plávať ešte ďalej cez celú Bratislavu za neistým cieľom už bobry nenašli odvahu. Odoslanie listu vo fľaši bolo iba zúfalým pokusom Gábora vyriešiť kritickú situáciu. Aby úspech čím viac poistil, preplával k druhému brehu a tam pustil fľašu dolu prúdom. Tým sa vysvetlilo, prečo robotníci vylovili odkaz na blízkom stavenisku.
-„To bolo chytré“ –pochválil som Gábora, „lebo z tejto strany rieky by sa fľaša čoskoro dostala od brehu do stredu toku a prúd by ju vyplavil na druhý breh až niekde ďaleko za Bratislavou“.
-„To je však zatiaľ všetko čo som dokázal urobiť pre riešenie terajšej chúlostivej situácie“ –poznamenal Gábor. „Potrebovali by sme s Vandou pomerne presne vedieť, aké podmienky môžeme očakávať za mestom pozdĺž toku. Najmä, či sú tam dunajské ramená a lesy ?!“
-„Tak ten terén poznám takmer presne, v lete tam často chodievam na bicykli“ –zdôrazňujem. „Dokonca je tam vyhlásená chránená krajinná oblasť lužných lesov. Celé Rusovecké rameno je hlboké, čisté a po dokončení vodného diela plné vody. Problémy však možno začnú, ak sa váš pobyt nebude pozdávať ochranárom. Najmä ak vo veľkom začnete likvidovať stromy“.
-„To je snáď omyl? Veď ochranári musia privítať, ak sa do prírody vrátia pôvodné druhy ?!“
Nehodlal som Gáborovi pokaziť optimistickú budúcnosť na novom pôsobisku, no zároveň som mu poradil aj krízový variant. Ak by prišli problémy, nech cez Čunovskú zdrž prekĺznu všetci do starého koryta Dunaja. Tam je ešte množstvo pôvodných ramien, v ktorých by nové bobrie hrádze nemuseli nikomu prekážať. Dúfam však, že to nebude nutné a bobriu rodinu budem môcť čoskoro navštevovať v Rusoveckom ramene. Nuž a vy, milí mladí čitatelia, nemusíte hneď prezradiť, kam sa mienia bobríci presťahovať. Aj keď to čoskoro spozoruje každý, lebo bobrie zuby pracujú vytrvalo a účinne. A keď už bude teplejšie, vyberiem sa do dunajských lužných lesov priebeh migrácie bobrov skontrolovať.
