Dnes predpoludním som mal detskú poradňu. Batoliat je však málo, nuž som bol hotový nezvyklo rýchlo. Nakoniec odchádzala mačka Rozalinda s dvoma malými kocúrikmi. Dobehli narýchlo do ordinácie, lebo ich boleli brušká. Niet však divu, priveľmi maškrtili.
Práve som sa chystal vo svojej odbornej literatúre študovať problém maškrtnosti batoliat, keď zvuky na dverách ambulancie prezrádzali, že ide ďalší návštevník.
-„Vstúpte !“ – dávam hlasný pokyn po viacnásobnom klopaní a plieskaní. Objavila sa najprv hlava veľkého operenca a dovnútra pyšne vpochodovala mladá a štíhla popolavosivá labuť.
-„Dobrý deň, pán doktor Medikus ! Dúfam, že nie ste žiadny byrokrat, lebo mám nesmierne závažný a citlivý problém“- začala vysvetľovať už vo dverách a hrdo zastala predo mnou.
-„Milá dáma, neposadíte sa radšej, ak je to, ako hovoríte, tak závažné ?!“- ponúkam kreslo.
-„Keď myslíte ?!“- povedala o čosi tichšie, sadla si do kresla a preložila krídlo cez krídlo.
-„Snáď Vám nemusím vysvetľovať, v čom je môj problém?“ – pokračovala návštevníčka.
-„Nuž teda vážne, v čom je Váš problém ?“ – opýtal som sa s plnou vážnosťou.
-„To snáď nie je pravda ?! Vari nevidíte, že nie som biela ? – rozčúlila sa labuť.
-„Len to Vás trápi ? To ste ani nemuseli chodiť, stačilo zatelefonovať !“ – naznačujem jemne.
-„Tak po á, neprišla som, ale priletela. Po bé, nájsť telefón pri našej zátoke je značný problém. A po cé: Ako by ste v telefóne uvideli, že nie som biela ?!“ – zdôrazňovala hlasno.
-„Celkom jednoducho. Poviete, kedy ste sa narodili, a ja Vám vysvetlím, dokedy obeliete. Nuž teda, kedy ste sa narodili, milá ....? Akože sa voláte ? A máte u mňa zdravotnú kartu ?“
-„Volám sa Kamélia. To som Vám nepovedala ? A sotva máte o mne kartu alebo nejaký záznam. Ja svoje osobné údaje nezverejňujem“ – pokračovala labuť suverénne.
-„Zdá sa, že do uzavretia prvého roka života Vám ešte nejaký mesiac chýba, čiže Vaša farba je úplne v poriadku. Počas zimy Vaše perie vybledne, až budete celkom biela“- vysvetľujem.
-„A keď bude v zime dosť snehu, tak budem možno aj snehobiela ?! To je teda riadna haluz ! Však ste si to práve vymysleli, doktorko ?“- nedôverčivo zaútočila Kamélia.
-„Prosím Vás, slečna, čo je to za slovník ? Aká haluz ? – namietam zrejme oprávnene.
-„To je určite správny výraz, takmer všetci návštevníci jazera ho používali. Najmä mladé dámy, ktoré sa tam chodili opaľovať. Vždy, keď chceli povedať niečo super, tak to nazvali „haluz“. Tak veru ! A že v zime vyblednem ? Na to máte aký dôkaz ? – skúmala zvedavo.
-„Dôkazov je viacero. Apropo, rodičia Vám nevysvetlili, ako je to s farebnosťou labutí ?“
-„Nemám už rodičov. O otcovi mama odmietala čokoľvek hovoriť kým nebudem dospelá, no k tomu už nedošlo. Začiatkom leta ju jeden fagan zrazil vodným skútrom, aj keď používať skútre na jazere bolo zakázané“ – začala svoj smutný príbeh mladá Kamélia.
-„Je mi to veľmi ľúto, čo Vás postihlo“ – hovorím súcitne.
-„To nič, už to prebolelo. Ale pre istotu som sa aj s niektorými divokými kačicami radšej presťahovala. Žijem teraz v zátoke pri Dunaji. Je tam pokoj. Pár husí, niekoľko kačíc, občas nejaký rybár. Z labutí som tam sama. Všetky labute na jazerách však boli biele ! Nechápem !“
-„Zrejme boli už dospelé, teda mali aspoň rok. Do jari aj Vy vyblednete ! – opakujem.
-„To nie je pre mňa dostatočný dôkaz. Čo keď nebude riadna zima a nevyblednem ?!“
-„Dôkaz, dôkaz ... Vy mi neveríte ? To nesúvisí so zimou, ale s Vašim vekom ! – dodávam.
-„A môžem Vám veriť ? Povedali ste, že počas zimy vyblednem dobiela, teraz hovoríte, že to so zimou nesúvisí ! Tak ako je to ? Možno sa v tom vôbec nevyznáte“ – pokračuje dôrazne.
Zisťujem, že toto nebude jednoduchý prípad. Pravda je však aj to, že v ambulancii som doteraz žiadnu labuť nemal. Mladé labute sa stanú bielymi postupne, to vie predsa aj malé dieťa. Však deti ? Vari ste nečítali rozprávku o škaredom káčatku ? Ja teda áno. A rozprávky nikdy neklamú. Len ako to mám teraz vysvetliť Kamélii ? Rýchlo si musím niečo vymyslieť. Zrejme nejakú milosrdnú lož. Aj lekári zvyknú tak trochu klamať, ak je to v prospech pacienta. Ten by mal uveriť, že mu nič vážne nehrozí. Lebo už samotná viera v zdravie má ozdravujúci účinok. Takže musím mladú labuť aspoň trochu obalamutiť. Nuž do toho !
-„Pozrite, Kamélia, žijú tam s Vami divoké kačice. Oni na zimu odlietajú, aj sa vrátia, ale nie sú biele. Kačice domáce neodlietajú, no sú biele. Divé husi odlietajú, nie sú biele. Domáce husi neodlietajú, sú biele. Labute odlietajú ? Neodlietajú ! Ani Vy neodletíte. Verte mi, budete biela. Krásna, biela, veľmi biela ! Ani zima neskončí a už sa tak stane. Ak nie, tak sľubujem, prídete znovu do mojej ordinácie a sám Vám každé pierko na bielo zafarbím !“- zdôrazňujem.
-„Nuž teda dobre !“- rázne reaguje Kamélia. „Ale ak ma klamete, tak si ma tu neželajte !“
-„Neklamem, nerobte si starosti. Až budete krásna, biela, spomeňte si na mňa !“
-„Ak máte pravdu, určite si spomeniem. Zatiaľ dovidenia !“- rozlúčila sa a odletela.
Nuž čo myslíte, deti, mám pravdu ? Alebo si mám radšej pripravovať bielu farbu ?
