O medveďovi, ktorý nemohol zaspať

Písmo: A- | A+

Tentoraz ďalší, už štvrtý príbeh z Lesárne....

      Vždy po príchode do ordinácie najprv zapínam telefónny odkazovač. V jedno pochmúrne ráno koncom novembra, tuším na Katarínu, ozval sa z odkazovača hrubý mrmlavý hlas:

-„Tu maco spod Hornej svišťovky. Poraďte, doktorko, je to hrozné, nemôžem zaspať. Ak môžete, zavolajte mi na predvoľbu TA3, číslo: SEM4, MAC2. Ďakujem Vám ! Maco Medár.

-„To je teda pekná patália!“ –pomyslel som si, ale telefonovanie som odložil. Veď maco volal o 4-tej nad ránom, čo ak odvtedy zdriemol. Škoda by bola ho zobudiť. Medzitým som začal riešiť prvý prípad (ak pritom nerátam problém s nespavosťou medveďa).

   Prišla stonožka, čo však bola hrôza. Keďže koniec novembra bol daždivý, všade bolo plno blata, takže stonožka mala všetky topánočky poriadne zablatené. Kým ich na rohožke pred čakárňou jednotlivo poutierala ....  No čo vám budem hovoriť, takmer celú hodinu jej to trvalo. A to všetko kvôli malichernosti. Teda z môjho pohľadu. Ona to totiž považovala za veľmi dôležité. Prišla sa poradiť, koľko topánočiek má pripraviť pre Mikuláša, aby jej do nich povkladal darčeky.

-„Milá moja“ -hovorím so smiechom, „ak si poslúchala na 100%, tak aj všetkých sto“.

-„A ak som poslúchala len asi tak polovične dobre ?“ – hľadajúc slová pýtala sa ďalej.

-„Akože 50 na 50 ?  V takom prípade Mikulášovi predlož na darčeky  50 topánočiek“.

-„A to bude stačiť ?“-pokračuje ona. Zrejme sa jej päťdesiat darčekov zdalo málo.

-„Urob to teda tak“ –snažím sa hľadať riešenie. „Topánky na darčeky by mali byť čisté, preto toľko, koľko vyčistíš, pripravíš na darčeky od Mikuláša. Keď 20, tak 20, keď 50, tak 50 !“

-„Vy si zo mňa strieľate. Vari sa mám pri čistení topánok zodrať ?“ –ohradila sa.

-„Nuž keď nie, tak nie!“ –končím rozhovor. „Koľko čistých topánok, toľko darčekov“.

Tento názor stonožku nepotešil. Mrzuto dupkajúc všetkými nôžkami odpochodovala. Hneď nato sa ozval telefón. Bol to netrpezlivý a nevyspatý maco Medár.

-„Myslel som, že mi zavoláte, doktorko ! –začal medveď hrmotne.

-„Čo ak by si bol medzitým zaspal ? Nechcel som ťa budiť, aj som mal prácu“–vyhováram sa.

-„Neviete, že nemôžem spať ? To som vám neodkázal ? Veď iba preto vás volám !“

-„Čo s tou nespavosťou chceš robiť ?“ –pýtam sa takpovediac zlomyseľne.

-„Čo robiť, čo robiť ? Veď to chcem počuť od vás, doktorko ! No viete čo urobíme najprv ? Teraz zložím telefón a Vy mi zavoláte. Kto má platiť tie vysoké účty “-zamrmlal a zložil.

     Čo s ním, mrmláčom starým? Vytočil som teda Medárovo číslo a maco hneď do mňa:

-„Tak čo, doktorko, čo radíte proti nespavosti ? Je to na nevydržanie !“ -  húdol ďalej.

-„Počúvaj, maco jeden ufrflaný, vari mám platiť vysoké telefónne účty vďaka Tvojej nespavosti?“

-„Áále, doktorko, však vás niekto zasponzoruje. A možno vám Telekom dá paušál ?!“

-„Aký paušál. Všetko musím zaplatiť. Do posledného haliera ! Je to v záujme zvierat“.

-„Preto by Vám mali dať ten paušál. Viete čo? Prihovorím sa za Vás. No pomôžte mi zaspať!“

-„Najprv musíme zistiť príčiny nespavosti. Či si nejedol niečo hodne dráždivé, či netrpíš nervozitou, či máš v brlohu správnu teplotu, či nie je v okolí hluk“ –zamýšľam sa nahlas.

-„Zrejme všetko dokopy !“ -vyhŕklo z medveďa. Skoro som onemel. Alebo žeby žartoval?

-„Je to asi tri týždne, už som takmer spal, keď ma vyrušili hluční turisti. Vôbec tam nemali čo hľadať v tomto ročnom období, kto ich však zastaví? Sú nedisciplinovaní, no správa národného parku nemá na činnosť strážcov peniaze. Keď už som znovu zdriemol, prišiel kamarát, maco Brnčal spod Ostrvy, že či nezájdeme dole do osady na nejaké maškrty. Toľko naliehal, až som sa dal prehovoriť. Asi preto, že vždy som bol maškrtný. Ešte aj to meno mám maškrtné. Rodičia ma pôvodne volali Medard, ale keďže som stále vyjedal med, dostal som prezývku Medár. Zašli sme teda s Brnčalom až dole do osady k predajni potravín. Práve boli pri kontajneroch uložené bonboniéry, vyradené kvôli prekročenej záručnej lehote. Likérové, čokoládové, kávové. Zjedol som ich aspoň desať. Alebo dvanásť? Úžasne som si pochutnal. No potom tá ťažoba v žalúdku. A najmä spánok nadobro kamsi odišiel. Čo teraz?“

-„Medár, Medár, veď sa to zle počúva. Nemáš pevnú vôľu ak podliehaš maškrteniu. Kávové bonbóny a čokoláda stimulujú k aktivite a nespavosti. No čo je s Brnčalom?“-pýtam sa.

-„Čože Brnčal, jemu to neprekáža. Vlani nespal takmer polovicu zimy. Navštevoval kontajnery, do Matliarov, aj do Lomnice zašiel. On teda nie, to len ja mám výčitky svedomia !“ –horekuje.

-„Ale to je dobre, že si to uvedomuješ. Len si to priveľmi neber k srdcu, lebo možno aj z toľkých výčitiek nemôžeš zaspať. Stalo sa! Teraz si povedz, že už nikdy maškrteniu nepodľahneš a mysli na niečo príjemné. Potom určite driemoty prídu a ľahšie zaspíš“ – snažím sa ho upokojiť.

-„Vám sa povie, že mám myslieť na príjemné veci, ale tu v lese v posledných rokoch sa samé nepríjemnosti robia. Lesníci mnoho dreva ťažia, vyrušujú nás. Takisto turisti, ktorí navyše všetky lesné plody vyzbierajú. Veď aj Brnčal preto začal ku kontajnerom chodiť, lebo v lese niet čo pod zub odtrhnúť. Sem-tam dokonca vrtuľník zarachotí. Už je to na zbláznenie !“

-„Ak je to naozaj tak, spíšem tieto údaje do petície. Za seba, Teba a Brnčala podpíšem, na úrady lesov a životného prostredia zašlem. Nech niečo robia pre lepší život lesného tvorstva!“

-„To by bolo od Vás moc pekné, doktorko. Len aby z toho niečo bolo. Všetci to vraj chcú, aj správu národného parku kvôli tomu stále reorganizujú, no je to čím ďalej iba horšie. Ale už budem mlčať. Idem myslieť pozitívne na samé príjemné veci. Asi na detstvo. Panečku, to boli časy! Mama mi rozprávky rozprávala, aj uspávanku zaspievala. Ako to len spievala...? Tuším: Hajta–babajta, uspáva Ťa mamajta ... Tak nejako... Dobrú noc, doktorko...!  Hajta–babajta !“       

      Radšej som teda potichu položil slúchadlo. Možno Medár naozaj zaspal. Tak čo, deti, radšej mu teraz už nebudeme volať, aby sme ho nezobudili. A ja môžem začať spisovať tú petíciu...