O mŕtvom ramene, ktoré ožilo

Písmo: A- | A+

Jeden z posledných, a možno posledný (?) prípad zverológa Medikusa (č.19)

práca bobrov pri dunajskom ramenepráca bobrov pri dunajskom ramenejaroslav Liptay

 

      Tohtoročný apríl sa začal dosť smutne. Najprv prišla výzva od majiteľa budovy, že kvôli jej búraniu sa všetci nájomníci musia do konca mesiaca vysťahovať. Týka sa to, samozrejme, aj mojej ordinácie. Hovorilo sa o tom už takmer dva roky, no dlho sa nič nedialo. Zatiaľ nezačala nová výstavba ani na vedľajších parcelách, hoci budovy    tam už dávno zbúrali. Vzhľadom na svoj vek a finančné možnosti rozhodol som sa novú ordináciu už nezriaďovať. Keď to počula myška Agáta, zostala veľmi smutná. Sľúbil som jej, že ju zoberiem bývať do svojho bytu, vôbec sa však tomu nepotešila.

- „Celý život som prežila v tejto štvrti a na Váš panelák si ja nezvyknem!“ -prehlásila. Hoci som ju prosil, aby si to rozmyslela, prestala jesť a bola čoraz smutnejšia. Ráno o pár dní som ju našiel úplne zoslabnutú a ešte v ten deň popoludní zomrela. Myslím, že zomrela na starobu, no prispel k tomu aj žiaľ nad stratou domova. Dožila sa viac ako dvoch rokov, čo znamená myších rokov. To je možno toľko, ako pre človeka viac ako šesťdesiat, čo je už celkom požehnaný vek. Pochoval som ju pod jazmínový krík v susednom dvore, kde stál dom, v ktorom pôvodne Agáta žila.      

      Väčšinu zariadení a prístrojov som venoval novému veterinárnemu centru vedľa nášho bloku na sídlisku. Tých pár drobností dokonca mesiaca ľahko presťahujem, nuž som sa potešil jednému z prvých slnečných a teplých dní a na bicykli som vyrazil na hrádzu pozdĺž Dunaja. Chcel som nájsť rodinku bobra Gábora, alebo aspoň stopy ich vytrvalého obhrýzania stromov. Hneď za sídliskom som z hrádze uvidel chodník vyšliapaný smerom k Dunaju. Pustil som sa po ňom a už zanedlho sa ukázala vodná hladina mŕtveho ramena. Pamätám si tieto končiny spred rokov, kedy ešte nebola ukončená výstavba vodného diela Gabčíkovo. Okolie bolo vtedy suché a v ramene len jazierka vody a väčšinou blatisté alebo suché dno. Teraz všade prekypoval život, na hladine plávali labute a divé kačice, brehy boli porastené bujnou vegetáciu. Na moje veľké prekvapenie mnoho kmeňov, aj tých najväčších, bolo „podpílených“ bobrími zubami. Vidieť bolo čerstvé hlodanie, ale aj stopy z minulého roka, možno aj staršie. Bolo mi jasné, že všetky bobry neboli opatrné ako Gábor s rodinou. Mnohé sa splavili vodami Dunaja priamo za Bratislavu a v tomto ramene našli útočisko. Urobil som pár fotiek a plný zvedavosti som napredoval k Rusovciam. Čo som našiel takmer priamo na pláži, kam ešte v neskoré leto chodilo množstvo kúpajúcich, tak to nebolo ohrýzanie stromov, ale priam „drevorubačské orgie“. A to nebolo všetko, lebo cestou z Rusoviec k Čunovu som objavil aj ďalšie lokality s výsledkami práce bobrích hryzákov. Neviem síce, či sa tomu tešia ochranári, mňa však potešilo takéto oživenie pôvodného charakteru lužných lesov pozdĺž dunajských ramien.

      Nuž milí moji, bolo jasné, že počas mojej zverologickej praxe sa zmenili mnohé podmienky v okolí Dunaja pod Bratislavou. A to som ešte nenavštívil brehy obrovskej priehrady, ktorá vznikla pri Čunove. Zrejme odpútanie sa od ordinačných priestorov mi dovolí získať nové poznatky rovno z terénu. Pritom som mal pozvanie od Štefana do Polonín na hodnotenie obnovy chovu zubrov. Ochranári vo Vysokých Tatrách ma pozývali k riešeniu problému premnoženia medveďov a premiestňovania niekoľkých rodín svišťa na nové lokality v Belianskych Tatrách. Zatiaľ som sa ešte nerozhodol, keďže vylúčená nebola aj nová expedícia do zahraničia. Ak sa však budem stretávať so spôsobmi a problémami života zvierat kdekoľvek, určite si nájdem čas, aby som Vám o tom niečo zaujímavé napísal. A už teraz, milí mladí čitatelia, sa na Vás teším. Zatiaľ Vás srdečne pozdravuje zverológ Medikus.