Začiatkom októbra bolo ráno viditeľne poznať, ako po uplynutí dátumu „jesennej rovnodennosti“ ubúda denného svetla. Prišiel som jedného dňa do ordinácie o niečo skôr, napriek tomu ma to zaskočilo. O pol siedmej bolo na schodišti ešte také prítmie, že sa dali vidieť iba obrysy okna smerujúceho do dvora. V ňom som na pozadí slabého svetla zbadal týčiacu sa siluetu akéhosi operenca. Až keď som podišiel celkom blízko, spoznal som na parapete driemajúcu sovu Hermínu. Pamätal som si na ňu od čias, keď som liečil zo zachrípnutia jej malé sovíčatá. Je to už viac ako rok, vlani uprostred leta, keď sa na okraji lesoparku konala diskotéka. Jeden z hlučných hitov tak zaujal malé sovy, že ho pospevovali a húkali tak dlho, až celkom zachrípli. Keď im to mama Hermína zakázala, bolo už neskoro. Naordinoval som vtedy sovím mláďatám viacdňový oddych bez spevu a upokojujúce kvapky.
Myslel som, že aj teraz má sova podobné starosti, možno problémy s vlastným zdravím, no mýlili som sa. Keď Hermína zaujala dôstojnú polohu na operadle stoličky oproti pracovnému stolu v mojej ordinácii, predniesla huhňavým hlasom:
-„Viete, pán doktor Medikus, som už dosť stará. Celé roky lovím po nociach potravu pre seba a pre deti, potom unavená cez deň vyspávam. Ani neviem, ako les v dennom svetle vyzerá, aké farby majú stromy v slnečných lúčoch. Aj ten nočný život ma už akosi omrzel. Skúšala som pár krát cez deň nespať, no nedarí sa mi to. Vždy niekde zdriemnem, niekedy aj na veľmi nevhodnom mieste. Minule som sa z konára skydla do blata na okraji potoka. Ledva som sa ako-tak poumývala. Nemohli by ste mi poradiť alebo naordinovať niečo proti zaspávaniu ?
Priznám sa vám dôverne, moji malí čitatelia, že som sa takmer nahlas rozosmial, keď som si predstavil sovu v blate. Jej túžbu spoznať les a okolie aj za denného svetla som však chápal, preto s plnou vážnosťou som začal rozmýšľať, ako tejto nevšednej žiadosti vyhovieť. Mnoho liekov a prípravkou existuje proti nespavosti, avšak vymyslieť pre vtákov niečo vhodné na povzbudenie nie je až tak jednoduché. Nič vhodnejšie ako kofeín ma nenapadlo. Keďže som mal kávu na pracovisku vždy k dispozícii, nasypal som do vrecúška za hrsť nezomletých kávových zŕn a podal som ich sove. Zároveň však s výstrahou, aby sa nepredávkovala.
-„Pozrite sa, milá Hermína, tieto zrná majú povzbudivé účinky“ - začal som s vysvetľovaním. „Najprv skúste 2 až 3 zrná vždy ráno. Ak by to nestačilo a zaspávali by ste počas dňa, dajte si aj ďalšiu dávku, no viac ako 10 zŕn denne by som vám neradil. Váš organizmus by sa mohol dlhším nespaním vyčerpať tak, že by ste padali zo stromu nie od driemot, ale nevládnosťou. Za niekoľko dní sa radšej príďte ukázať, aby som mal istotu, že sa vám nič nestalo.“
Sova prisahala, že dávku neprekročí a príde ma o výsledku informovať. Preložila si vrecúško s kávou z pazúrov do zobáka a pobrala sa preč. Otvoril som teda okno, aby sa jej jednoduchšie odchádzalo. Rozprestrela krídla a zmizla v šere jesenného rána. Až potom som si dodatočne uvedomoval, akému nebezpečenstvu som Hermínu vystavil. Najmä ak jej túžba po poznávaní okolia vzrastie a dostane sa tak aj do kontaktu s ľuďmi, ktorí jej môžu ublížiť, prípadne ju usmrtiť. Moje výčitky boli každým dňom väčšie, až som mal obavu, že Hermínu už nikdy neuvidím. Aj preto ma potešilo, keď som ju dnes ráno našiel na okne pred čakárňou.
-„Dobré ráno, doktor,“ - pozdravila prv, ako som ju pozval do ordinácie. Tam hneď začala rozprávať svoje zážitky z prebdených dní.
-„Najprv Vám vrátim zvyšok kávy. Už ju nechcem ani vidieť. Naopak, rada by som spala celé dni, možno aj celé noci. Keby som mohla prespať celú zimu ako medveď. Veď je to hrozné!“
-„Čo je tak hrozné ? Stalo sa Vám niečo ?“- pýtam sa nedočkavo.
-„Mne sa zatiaľ nič nestalo. Teda aspoň fyzicky nie, ale psychicky už nemôžem taký nápor vydržať“ -pokračovala Hermína.
Potom vyrozprávala, ako na neďalekom kopci drevorubači vyrúbali takmer celý les a ako sa popri jej bútľavom strome prehnala skupina mladíkov na horských bicykloch. Skupina bola navyše veľmi hlučná a cestu si skracovala jazdou mimo chodníka. To však nebolo všetko. Predvčerom podvečer vošlo dovnútra lesa dodávkové vozidlo. Jeho majiteľ odpílil stredne veľký strom tesne vedľa sovinho obydlia, prepílil ho na kusy a odviezol preč. A najhoršie to bolo včera, kedy do lesa prišla chlapčenská trieda z miestnej školy. Chalani nielen búchali palicami po kmeňoch stromov, ale hádzaním kameňov sa rozhodli rozháňať vtákov sediacich na vyšších konároch. Hermína sa tak-tak stihla ukryť v hĺbke bútľaviny, inak by sa tiež bola stala terčom útoku.
-„Viete, doktor“ - ukončila sova rozprávanie, „najlepšie bude, keď takéto hrozné udalosti prespím. V noci je v lese predsa len viac pokoja. Nemala by som však teraz brať nejaký liek na spanie ? - vyzvedala s obavami, či po niekoľkodňovom používaní kávy bude dobre spávať.
-„Nebojte sa !“ -utešujem ju. „Ako prestanete jesť kávové zrná, spánok sa vám ihneď vráti“.
-„Tak potom už radšej pôjdem, lebo dnes som kávu nemala. Nerada by som cestou niekde zadriemala. Nie som už tak mladá, aby som si mohla dovoliť niekde spadnúť“ - a zberala sa preč.
Nuž som sa s Hermínou rozlúčil a zaželal jej pokojné chvíle v lese. Bol som rád, že sa vrátila k spôsobu života, ktorý je pre sovy prirodzený. Veď si predstavte, deti, ako by to vyzeralo v celej zvieracej ríši, keby noční vtáci poletovali po okolí cez deň a denní v noci. Úrazy by boli nielen na „dennom“, ale aj „na nočnom poriadku“. Taký nával práce by som nezvládol. Priznám sa, že sa mi návrat sovy do nočného života celkom pozdával. A vy, deti, ak poznáte aj niektoré iné nočné druhy zvierat a vtákov, napíšte niečo pekné o nich. Napríklad v slohovej úlohe na hodine slovenčiny. Želám všetkým príjemnú a farebnú jeseň ...
