O veveričke odmietajúcej nezbedníctvo

Písmo: A- | A+

Prípad zverológa Medikusa z lesárne, dnes podľa receptopisu č. 2:

      Ako každodenne, aj dnes ráno som najprv zapol telefónny odkazovač. Nestáva sa to síce často, no tentoraz sa ozval naliehavý hlas z predošlého neskorého večera:

-„Tu veverička Veronika. Nepredpokladám, pán Medikus, že ste v túto dobu v práci. Napriek tomu volám, aj keď v odkazovači môj problém iste nevyriešime. Mohli by ste byť v ordinácií aj po zotmení ? Zajtra večer zavolám znovu. Veľmi pekne Vás prosím !“ A hlas sa odmlčal.      

      Zrejme to bude niečo vážne, keď volala tak neskoro večer. Aj preto som celý čas myslel na Veroniku. Mal som samé všedné návštevy. Srnka s poraneným kolenom, psík s popálenou labkou, had, ktorého škrabalo v krku. Žiadne veľké prípady. Ešte aj počasie také jesenné, zamračené. A hneď popoludní začalo pršať. Premýšľam čo ďalej, keď vtom zazvonil telefón.

-„Haló, doktor Medikus ? Tu Veronika z borovicového lesa“ –počujem hlas v slúchadle.

-„Áno, tu som. Čo sa stalo? Mala si predsa volať po zotmení ?“ –vyzvedám od veveričky.

-„Bývam tu pri horskom hoteli na hrebeni hôr a telefónny automat je vedľa parkoviska. Keďže prší a nikoho naokolo niet, našla som odvahu a volám už teraz. A keby niečo, utečiem !“- odpovedá.

-„Tak dobre, hrdinka malá, čo Ťa trápi? Aký problém potrebuješ vyriešiť ?“

-„Trápi ma viac vecí, ale teraz aspoň to podstatné. Okrem mnohých iných zvierat a starších veveríc žijem tu s kamarátkou Karolínou a kamarátom Orlandom. Obaja sú fajn, no Karolína je strašná nezbednica. Počas posledných dní si ukladáme na zimu zásoby orieškov a semienok na viacerých miestach. Len majiteľ by mal vedieť, kde sa skrýše nachádzajú, aby nám niekto zásoby neodcudzil. My však miesto vytvárania vlastných zásobární často špehujeme Orlanda a pozorujeme, kam ukladá svoje zásoby. Nezdá sa mi to správne“ – vysvetľuje Veronika.

- „Samo o sebe sledovať Orlanda, ak to beriete iba ako zábavu, nie je až tak nepekné. Ak si však presvedčená, že je to nesprávne, prečo to robíš ? A prečo si myslíš, že práve Karolína je nezbednica ? Ty si nejaká „zbednica“ ? Veď robíš to isté !“ – snažím sa jej oponovať.

-„Ja viem, že je to zatiaľ nevinná hra. Ale čo keď ma bude Karolína nahovárať, aby sme časť Orlandových zásob čmajzli pre seba. Čo potom?“ – spovedá ma ďalej Veronika.

-„A už Ťa Karolína na niečo také nahovárala ?“ – opýtal som sa dôrazne.

-„Nuž zatiaľ nenahovárala, ale mohla by !“ – pokračuje Veronika už menej presvedčivo.

-„Počúvaj, potvorka malá“– hovorím prísne. „Nie si Ty tou nezbednicou ? Hovorí sa: podľa seba, súdim teba. Nepremýšľaš aj o tom, ako skontrolovať Orlandove zásoby ?“

-„Zisťujem, že sýkorky mali pravdu, keď tvrdili, že ste dobrý psychológ. Preto Vám volám !“ 

-„Odkiaľ o mne vedia sýkorky ? Žiadna tu doteraz nebola !“ – vyzvedám pre zmenu ja.

-„Ako viem, tak od dedinských vrán. Lebo tie sa chválili, že Vás poznajú“ – oznamuje Veronika.

-„No jasné, vrany ! Boli tu vyzvedať, čo by nemali vykvákať, tak teraz kvákajú o mne !“

-„Nuž pán Medikus, čo mi poradíte ? Ako dosiahnuť, aby som nemala špatné myšlienky ?“

-„To máš ťažké, Veronika, lebo myšlienky veľmi neovplyvníme. Prichádzajú samovoľne. Ide o to, či sa nimi riadime, alebo ich necháme odísť bez povšimnutia. Prípadne sa poučíme“- poučujem.  

-„Takže ak nepočúvnem špatné myšlienky a tiež nevykonám nič zlé, bude to v poriadku ?“

-„V úplnom poriadku“ – odpovedám stále nie celkom spokojnej Veronike. „A čím viac zlých myšlienok neposlúchneš, tým viac ich odíde a čoraz menej ich bude prichádzať !“

-„No čo vtedy, ak ma na niečo zlé bude niekto nahovárať, napríklad Karolína ?“ – pokračuje.

-„Zlé návrhy sú ako zlé myšlienky. Jednoducho Karolínu neposlúchneš, navyše jej vysvetlíš, že nikomu nič zlé netreba robiť. Ak niekto niekomu robí zle, časom sa mu to nejako vráti !“

-„Myslíte ? To je tak, že keby sme Orlandovi ukradli oriešky, niekto by ukradol zásoby aj nám ?“

-„Napríklad. Alebo Orlando by to celé zistil a vy s Karolínou by ste prišli o priateľa. Orlando by sa potom s vami už nikdy nechcel kamarátiť. To by sa vám páčilo ?“ – pripomínam ďalej.

-„Neviem ako Karolíne, ale mne by sa to určite nepáčilo. S Orlandom sme prežili v lese najkrajšie chvíle a najbláznivejšie naháňačky. Bez neho by nebola žiadna zábava“ – priznáva Veronika.

-„No tak vidíš, celkom dobre sme si to vysvetlili. Si veľmi rozumná a rozvážna. A zrejme aj odvážna. Ale už šup -šup do lesa, aby Ťa niekto neobjavil. Maj sa fajn a niekedy sa ozvi !“

-„Ďakujem, ujo Medikus. A dovidenia!“ -rozlúčila sa Veronika a zložila telefón.

-„Dovidenia ..., potvora jedna nezbedná !“ – podotknem iba tak, pre seba. Nuž ale povedzte, milé deti, aké by to boli veveričky, keby neboli nezbedné ?!  Asi by to ani neboli veveričky ...