O zubrovi, ktorý sa rád túlal

Písmo: A- | A+

Tentoraz trochu neobvyklý receptopis zverológa Medikusa (č.14)

 

      Končil november, blížilo sa adventné obdobie, nuž som dúfal, že nič mimoriadne nenaruší pokoj pri príprave Vianoc. Predpoludňajších pacientov som už vybavil, čakáreň bola celkom prázdna, preto som triedil fotografie z afrického pobytu v delte Okavango. A Agáta práve začala prehliadať katalóg ementálskych syrov, keďže som jej pod stromček prisľúbil nejakú špeciálnu pochúťku. Začali sme diskutovať o tom, či je lepší náš alebo švajčiarsky ementál, keď zazvonil telefón. Na linke bol spolužiak Štefan, s ktorým som  študoval zoológiu. Neskôr sa vrátil do rodiska na východnom Slovensku, no roky som o ňom nepočul. Až teraz. Vraj pracuje na Správe Národného parku Poloniny ako špecialista na miestnu faunu. V bežnej reči to znamená, aby som vysvetlil aj menším deťom, že sa stará o živočíchy. Teda nie o flóru, čo znamená rastlinstvo. No a práve zvieratá, konkrétne jedno, začalo spôsobovať starosti.

-„Musíš sem čím skôr prísť!“ -začal v telefóne zhurta priateľ. „Máme jeden vážny problém“.

-„Jeden vážny problém?“ –hovorím pokojne. „Ja tu mám denne viacero vážnych problémov“.

-„Zrejme ide o známe problémy“ –pokračuje. „No ja tu mám špeciálny prípad !“

-„Ak špeciálny, tak špeciálny! O čo ide?“ –pýtam sa už so zvýšeným záujmom.

-„Určite vieš, že sme pred časom vypustili do voľnej prírody niekoľko zubrov. A možno si aj čítal alebo videl v televízii, že jeden z nich odišiel od stáda. Prešiel desiatky kilometrov, našli sme ho až na Spiši. Pritom stihol zraniť muža, ktorý mu skrížil cestu“ –vysvetľuje podrobne.

-„Počul a čítal som o tom. Veľmi zaujímavý prípad. No čo s tým mám ja ?!“

-„Zatiaľ iba to, žeby si nám mohol pomôcť!“ –pokračuje Štefan.

-„Pomôcť? Netuším ako! Mám priviazať vášho zubra o strom?“ –pokúšam sa o vtip.

-„Bolo by potrebné zistiť, čo bolo motívom jeho úteku, lebo sa oň pokúša znova. Pritom naším cieľom nie je väzniť zubrov v ohrade alebo na reťazi. Ide práve o to, aby žili voľne v prírode. Mal by si k nám na deň –dva prísť. Čím skôr !“

-„Veď vieš, že to nie je také jednoduché. Mám tu mnoho práce, moji pacienti ma potrebujú. Navyše, cesta k vám je komplikovaná“ –pokúšam sa o výhovorku.

-“Nie je to až také zložité. Viaceré rýchliky idú až do Humenného a tam po Teba prídeme autom. Večer sadneš do vlaku, ráno môžeš byť u nás! –dobiedza ďalej.

-„Ty si sa zbláznil ! Musím tu zariadiť množstvo vecí a pripraviť  sa na cestu“ –odrážam útok.

-„Zajtra sa pripravíš, pozajtra si tu. Spresni, ktorým vlakom prídeš !“- a položil telefón.

-„To je teda pekná otrava!“ –hundrem pozorujúc pohľad svojej spolubývajúcej.

-„Nuž tam radšej choďte, ak je to také vážne“ –povzbudzuje ma Agáta. „Ja to tu nejako zvládnem“.

-„Ty áno, len či to zvládnu všetci moji pacienti ?!“ –vyslovujem obavu. 

-„Určite. A keby nie, budeme mať menej roboty“ –poznamenala sarkasticky. „Napríklad taký kocúr Róbert. Toho by nebola škoda...“

-„Agáta !“ –zvýšil som hlas a pozrel prísne, až previnilo sklopila zrak.

-„Radšej sa už pripravujte na cestu!“ –racionálne uzavrela rozhovor Agáta.

     Na druhý deň som teda vybavil čo bolo treba a večerným vlakom odcestoval do Humenného. Auto správy národného parku ma už čakalo, ani nie za hodinu som bol na mieste. Priateľ zoológ ma už netrpezlivo čakal. Priznám sa, že po prebdenej noci som nemal vľúdnu náladu, možno aj preto som bol zádrapčivý.

-„Prosím Ťa, kam si ma to vlastne zavolal? Zo školských lavíc viem, že pohorie na rozhraní Slovenska, Ukrajiny a Poľska sú Východné Karpaty. Na mape, ktorú som si pred cestou kúpil, sú tam akési Bukovské vrchy. No na vašom aute vidím, že ide o Národný park Poloniny. Kto sa v tom má vyznať ?“ –rýpem do Štefana.

-„V tom sa nevyznám ani ja, no túto otázku polož geografom! Ja som zoológ.“

-„Možno aj zvieratá sú z toho dezorientované a preto zubor uteká preč“ –dodám.

-„Nebudem kaziť Tvoj humor, preto Ti dôverne prezradím, že každé zviera v našom národnom parku má svoju vlastnú mapu, kompas a baterku. Ha-ha-ha“ –zažartuje pre zmenu Štefan.

-„A ešte nožík, zápalky a štipku šnupavého tabaku?“ –pokračujem v podrývaní. „Nepochybujem, že takúto výbavu na turistiku dostal aj ten váš zubor, keďže sa dostal až na Spiš!“   

-„Dobre, uznávam, si vtipný ako medveď na snowboarde, ale radšej sa budeme venovať práci.“

-„Samozrejme. No nejaký bufet by sa u vás nenašiel?“ – vyzvedám zívajúc.

        Po krátkych raňajkách a káve vydali sme sa do terénu. Asi po štyroch kilometroch jazdy lesnou cestou sme ešte viac ako 300 m kráčali pešo. Až nato sa nám otvoril nádherný pohľad na rozľahlé pastviny. Na okraji lúky sa pozdĺž lesa tiahla ohrada s kŕmidlami a senníkom. Nuž a zvnútra oplotenia postával náš krásavec, zubor hôrny. Ďalšie dva kusy zo stáda sa pásli obďaleč voľne na lúke.

-„Toto je Tvoj pacient“ –ukazuje Štefan uštipačne. „Poď Kasanova, niekoho Ti predstavím!“

-„Kasanova?“ –zasmial som sa nahlas. „Čuduješ sa, že ušiel? Záletník to je! Určite sa vybral hľadať nejakú peknú samicu“.

-„To je hlúposť !“ –bráni sa Štefan. „Prečo by to robil, keď tu má hneď tri mladé a statné samice?! Pritom na Spiši žiadne zubry nie sú!“       

-„To vieš Ty, no vie to on? Bol Spiš cieľom? Neplánoval pokračovať v ceste ?“

-„To mám ako vedieť. Veď pred útekom sa na nič neopýtal...“

-„On to možno za útek nepokladá. Jednoducho čosi hľadal. Nechaj ma s ním chvíľu osamote!“

        Najprv sme sa len tak „oťukávali“ a kráčali pozdĺž ohrady. Ja zvonku, zubor zvnútra. Keď už nerôzne nefučal a jeho zrak bol prívetivý, preliezol som ohradu. Kasanova reagoval prekvapene, no neútočil. Zrejme chápal, že mám iba nejaké príjemné pohnútky.

-„Počúvam, že rád spoznávaš cudzie kraje ?!“ –začínam nesmelo. „Vari sa Ti tu nepáči?“

-„Je tu krásne“ –zahundral Kasanova akoby povinne. „No iba krása lúk a lesov nie je všetko!“

-„Máš tu tiež dobrú starostlivosť, ďalších zubrov, mladé partnerky ...“

-„Partnerky? Odkiaľ beriete takú hlúposť. Videli ste ich vôbec? – podráždene zafučal zubor.

-„Bližšie ich nepoznám, no na chov tu v Poloninách vyberali samé pekné kusy“ –oponujem.

-„Vy ľudia máte čudný vkus. Aspoň čo sa týka zubrov. Prizrite sa im bližšie. Jedna má vždy taký namosúrený pohľad, až ma to odpudzuje. No chápem ju. Jej miláčik zostal v chovnej stanici kdesi na Morave. Druhá tak málo dbá na hygienu, že celá smrdí. Nuž a tá tretia? Škoda hovoriť. Nevyniká krásou. A už som klebetil až mnoho. Džentlmeni to robiť nemajú“.

-„Nuž dobre, džentlmen. Kam si však chcel ísť tak neskoro v jeseni, proti zime?“ –vyzvedám.

-„Ja neviem či mám vlastnosti jeleňa, no akoby ruja na mňa prichádzala. A keďže už dávno, ešte v karanténe, som sa dopočul, že kdesi v Topoľčiankach je zubria obora s reprezentačným stádom, vybral som sa to hľadať. Musím si pomôcť sám, veď inak sa tam nedostanem“.

      Kasanove argumenty sa zdali také presvedčivé, až mi to vyvrátilo všetky teórie o zubroch. Zrazu som bol v koncoch so všetkými svojimi metódami. Zrejme bolo treba uvažovať v jeho dimenziách. Keďže jeho hlavnou témou boli zubrie samice, asi je nutné vyriešiť najprv túto otázku. Vrátil som sa k Štefanovi na krátku konzultáciu a potom späť ku Kasanovi.

-„Počúvaj, fešák! Keďže si taký náročný, mám pre teba jedno riešenie. Zostane to však medzi nami. Ale nesmieš to preháňať. Prezradím Ti, kde bližšie žijú zubry, teda aj zubrie samice“.

-„Vy si zo mňa strieľate, doktor. To nemám rád !“ –nevrlo reagoval Kasanova.

-„Hovorím úplne vážne. Nie tak ďaleko, nejaká desiatka kilometrov, je hranica s Poľskom. Tam, pozdĺž hraníc v ich národnom parku, už desaťročia voľne v prírode žije početné stádo zubrov. Ak tam zájdeš na dva –tri dni, načas sa vrátiš, tak si to nikto takmer nevšimne“.

-„Kiež by to tak bolo. No ako to uskutočním, keď som zatvorený ?“ –reagoval skepticky.

-„Dohodnem, že Ťa pustia. No ako som povedal, nesmieš to prehnať. Nie dlhšie, ako tri dni!“

-„Máte moje slovo džentlmena, doktor !“ – prisahal Kasanova.

     Takže uvidíme. So Štefanom som dohodol, že zubra z ohrady vypustia. Zároveň som ho upozornil, aby sa potulovania zubra neobávali. Uistil som ho, že ide len o túlačky. Či mi to Štefan aj uveril, v tom som si nie istý. Vieme však, keby sa Kasanova nevrátil, kde ho hľadať. Stačí jeden telefonát kolegom v poľskom národnom parku a oni ho hneď nájdu. Dúfam, že trvalý pobyt v ohrade, ako dôsledok porušenia sľubu, nebude Kasanova riskovať.

       Bol som si vedomý, že týmto som svoju misiu na východe Slovenska splnil. Štefan však bol iného názoru. Mal totiž pre mňa ďalšiu, omnoho náročnejšiu úlohu. Nechcel mi to skôr povedať, lebo sa bál, že k nim vôbec nepricestujem. O tom však viac nabudúce ...