Permonícka odysea ( 10 )

Písmo: A- | A+

Ako sa Zvedko naučil plávať  (10)Ako sa Zvedko naučil plávať Letné dni pri vode sa míňali rýchlo, no žiadna strapatá hlava sa zatiaľ z Hrona nevynorila. Napriek tomu bol Vedko presvedčený, že to strapaté čudo, čo sa ponorilo pod hladinu, bol Kornel. Počas dní a týždňov nádej na stretnutie s ním však upadala.

„Buď úplne odplával dolu prúdom za nejakým cieľom“, - uvažoval Vedko, „alebo má niečo za lubom na druhej strane Hrona. No čo by to tak mohlo byť ?“

Aj keď Vedko vymýšľal rôzne riešenia, žiadne súce východisko nenachádzal. Zostalo teda len čakať. A kým Vedko pokračoval vo svojich zápiskoch, Zvedko sa nudil a začínal byť otravný.

„Dokedy tu budeme takto tvrdnúť ?“ –dobiedzal do Vedka. „Veď ak ma v noci nezjedia komáre, určite ma od nudy zožerú muchy“ –hundral každú chvíľu.

Aby mal Vedko od neho pokoj, navrhol mu, aby sa učil plávať.

„Je celkom možné, že sa budeme musieť dostať na opačný breh, plávanie sa Ti môže hodiť!“

„Hodiť, hodiť ! To znamená, že sa mám teraz hodiť do vody?“ –podráždene reagoval Zvedko.

„To zatiaľ radšej nerob. Kým nevieš plávať, mohol by si zmiznúť pod hladinou navždy.“

„A čo ak viem plávať ?! Nikdy som to neskúšal.“

„Tak poď, hneď to overíme“ –povedal Vedko a viedol Zvedka proti prúdu rieky až k zátočine. Tam vysvetlil Zvedkovi ako si má zľahka ľahnúť na hladinu a nechať sa unášať prúdom. Tomu chvíľu trvalo kým našiel odvahu a poslúchol Vedkove rady. No len čo si ľahol na vodu, zdvihol hlavu a nohy mu klesli hlboko pod hladinu. Rýchlo sa postavil a lapal po vzduchu.

„Musíš  mať hlavu ponorenú vo vode“ –poúčal ho Vedko. „Potom sa Ti nohy dlhšie udržia  na hladine“

„A to odkiaľ tak dobre vieš ?“ –rozčúlene reagoval Zvedko. „Mohol by si mi to ukázať ?“

„Ja som už na plávanie dosť starý“ –podotkol Vedko.

„Tak prečo poučuješ, keď zrejme sám nevieš plávať ?!“

„Chcel som Ti iba naznačiť, že ak dvíhaš hlavu hore, presúva sa Ti ťažisko tela a nohy podľa zákonov fyziky klesajú dole“.

„Vieš čo ? Nechaj si zákony fyziky! Ja sa budem učiť plávať ako ja chcem! -trucoval Zvedko.

A tak aj urobil. Hádzal sa na hladinu, trepal rukami, nohami, občas sa napil, no na truc Vedkovi pokračoval aj počas ďalších dní. Postupne mu to šlo plynulejšie, na hladine sa udržal dlhšie a čoskoro začal do plávania zapájať aj blany pod pazuchami. Tie keď sa rozprestreli, pomáhali mu unášať sa v prúde. Prešiel sotva týždeň a Zvedko „plachtil“ dolu Hronom jedna radosť. Svoj výcvik prerušoval len v čase, keď sa v toku rieky objavili na člnoch vodáci. Občas sa na veľkých gumových plavidlách splavovali celé výpravy. Zvedka to hneď zvádzalo k neplechám. Nafukovacím člnom chcel ventily vyťahovať, no Vedko mu to zakázal.

„Takým ventilom by si nepohol a čln by Ti mohol ublížiť. Navyše by Ťa niekto uvidel, potom by sme to ako riešili ? –apeloval Vedko.

Toho sa Zvedko zľakol a radšej sa vodákom vyhýbal. Iba raz ho zbadala nejaká školáčka, ktorá splavovala Hron s rodičmi. Hneď oznamovala otcovi, že videla živého trpaslíka, no ten ju presviedčal, že to bola nejaká jej bludná predstava.

„To máš z toho, že stále sleduješ Harryho Potera“ –chcel rázne ukončiť debatu otec.  

„Nie, nie, tato, určite tam bola taká maličká bytosť!“ – tvrdohlavo trvalo dievča na svojom. Dokázať to však už nebolo možné, lebo čln sa vzdialil a ocitol sa za ohybom rieky.

      Ako plynuli vody Hrona, tak sa pomerne rýchlo míňali aj dni leta. Zvedko už plával ako pstruh a trúfol si do vody aj v noci. Celkom ho to začalo baviť. Už menej bol nadšený Vedko, no riešenie neprichádzalo. O Kornelovi sa im mohlo iba ak snívať. Nezostávalo im zatiaľ nič iné, len čakať a rozmýšľať čo ďalej. Počkáme teda aj my, milí priatelia, ako sa to vyvinie.