Ako Kornel zmenil svoje plány
Nech by boli príbehy Vedka a Zvedka pre Kornela akokoľvek zaujímavé, rozprávanie bolo treba prerušiť. Teplé jesenné dni mohli každým dňom skončiť, na príchod hmlistého, sychravého počasia sa bolo treba čo najskôr pripraviť. A najmä rýchlo rozhodnúť, čo všetci budú robiť ďalej, keď Kornel uviedol, prečo sa preplavil na druhú stranu rieky. Vysvitlo totiž, že mal namierené do Kremnice.
-„Ty sa chceš dostať do Kremnice ?“ –nechápavo krútil hlavou Vedko. „Pretože aj tam sme Ťa hľadali, celkom nedávno. Okrem havarijných starých a opustených štôlní sme tam však nič pozoruhodné nenašli. Teda okrem podzemnej elektrárne“.
-„Rád by som bol v Kremnici predtým, ako otvoria novú baňu na zlato“ -vysvetľuje Kornel.
-„Počuli sme niečo o tom, no ten zámer je stále neistý. Navyše, má sa ťažiť povrchovo, teda žiadna baňa tam v podstate nebude! Len obrovská jama, ako otvorená rana v krajine. Aspoň tak o tom všetci rozprávali. Boli sme tam však krátko, nepoznáme detaily“- dodal Vedko.
- „To ste ma nepotešili ! Čo budem teraz robiť ? A čo bude s Hodrušom ? –vzdychol Kornel.
-„S akým hodrušom ?“ –zvedavo zareagoval Zvedko.
-„No predsa Hodruša, najmladší permoník zo štôlne Ferdinand !- vysvetľuje Kornel. „To vám nikto nepovedal, že sme Voznickou dedičnou odišli dvaja?“
-„Nikto ho nespomínal“ –hundral Vedko. „No je pravda, že sme sa vždy pýtali iba na Teba“.
- „Jasné! Starý sklerotik Tanád. Na Hodrušu si zrejme nespomenul. Nič to, zájdem pre neho. Do popoludnia, najneskôr večer sme späť !-podotkol Kornel a zmizol v kríkoch pozdĺž Hrona.
Nakoniec sa tak aj stalo. Podvečer, ešte za lúčov zapadajúceho jesenného slnka, vrátili sa Kornel spolu s malým Hodrušom späť. Plávajúc cez Hron tlačili pred sebou aj provizórnu plť, ktorá bola plná rôznych súčiastok a náradí. Vynímal sa najmä akýsi kovový vrátok alebo skôr navíjadlo s dlhou priesvitnou niťou. Vedko si hneď začal so záujmom prezerať obsah nákladu, Zvedka to však vôbec nezaujímalo. Zaujal ho iba Hodruša, pretože získal vekom príbuzného kamaráta.
-„Hej, počuj, nie si Ty náhodou tá Hodruša ?“- vyzvedal okamžite.
-„Zvedko, prestaň !“- mrzuto zafrflal Vedko. „Veď vieš, že sme obojpohlavní !“
-„Práve preto môže byť aj tá Hodruša !“-bránil sa Zvedko.
-„Tak sa na tom dohodnite vy dvaja, no rýchlo, lebo teraz máme iné starosti! Čím skôr by sme mali odísť z týchto miest niekam, kde bez ujmy strávime zimu. Treba vymyslieť kam, a ako.“
Nuž veru, aj takéto problémy trápili našich kamarátov–permoníkov. Nespalo sa im ľahko. Najmä Vedko nemohol zaspať a obracal sa z boka na bok dlho do noci. Teraz už aj mne bolo jasné, že permoníci budú potrebovať konkrétnu pomoc. No o tom si niečo povieme nabudúce.
