Putovanie do soľnej bane
Noc po návšteve bane Cígeľ strávili permoníci Vedko a Zvedko v spoločnosti väčšieho stroja, z ktorého sa neskôr „vykľul“ kompresor na vháňanie vzduchu do banských priestorov. Už zavčas rána nastúpili do auta dvaja pôvodní záchranári aj s mladým kolegom, ktorý sa zrejme mal zaúčať do tajov záchranárskeho remesla. Skôr ako sa auto vydalo na cestu, Vedko poveril Zvedka pozorným počúvaním záchranárov. Sám sa zaoberal vyhotovovaním náčrtu akejsi mapy, podľa ktorej naši cestovatelia putovali po slovenských baniach hľadajúc starého kamaráta Kornela. Hneď za Prievidzou auto zabočilo smerom na Handlovú, čo Vedko zistil podľa smerových tabúľ. Podľa vychádzajúceho slnka zároveň vedel, že idú východným smerom, čo ihneď zaznačil do svojho náčrtu. Tam už bol zakreslený Pernek, Pezinok, jaskyňa Driny a dlhšia čiara znázorňujúca cestu do Prievidze. Od nej začal Vedko kresliť nový úsek do Handlovej. Uši napínajúci Zvedko medzitým od záchranárov zistil, že v Handlovej sa ťažilo uhlie, ktoré bolo veľmi kvalitné. Keď sa ním kedysi podkúrilo v parnej lokomotíve, tak vlak frčal ako divoký tátoš. Slávny rušeň Albatros dokonca prekonal mnohé rýchlostné rekordy. To, a ešte všeličo iné, vysvetľovali starší záchranári svojmu mladému kolegovi. Najviac však Zvedka zaujala informácia, že z Handlovej majú záchranári pokračovať do Kremnice. Hneď sa presunul do zadnej časti auta, aby to oznámil Vedkovi.
Čoskoro však bolo všetko inak. Ešte záchranári neboli celkom hotoví ani s prácou v handlovskej uhoľnej bani, keď dostali z centrálneho dispečingu v Prievidzi správu, že majú inú naliehavú prácu a musia sa ihneď vrátiť. Lebo taká býva spravidla práca záchranárov, že musia zasahovať v súrnych a vážnych prípadoch. Teraz išlo o haváriu v bývalej soľnej bani pri Prešove. Z cesty do Kremnice nebolo zrazu nič, hľadanie Kornela sa skomplikovalo. V ten deň večer boli teda znovu v Prievidzi a permoníci sa rozhodovali, či pôjdu do soľnej bane, alebo budú čakať na novú príležitosť cestovať do Kremnice. Vedko však bol na soľnú baňu zvedavý, preto sa rozhodol, že odcestuje so záchranármi. Zvedko sa rozhodol cestovať tiež.
Na druhý deň ešte pred svitaním naložili záchranári do auta dlhé lezecké laná a rôzne oceľové skoby tak rýchlo, že premoníci sa tak-tak stihli schúliť pod zadné sedadlo. Vzápätí auto vyrazilo na dlhú cestu na východné Slovensko. Aspoň Vedko to vtedy tak pochopil, že Prešov je na východe. Cestou mu túto informáciu potvrdilo aj na lúče skúpe slnko. Jeseň už totiž medzitým skončila a nastúpila neúprosná zima. Keď prešlo auto z Liptova smerom k Popradu, permoníci zbadali zasnežené tatranské štíty a za Levočou aj bielou prikrývkou vyzdobený horský hrebeň Braniska. Obavy z horského prechodu však pominuli, lebo cesta už viedla novým cestným tunelom popod toto obávané pohorie. Auto prefrčalo tak rýchlo, že permoníci len úchytkom zbadali na neďalekom kopci týčiaci sa obrovský hrad. Z rozhovoru záchranárov zistili, že ide o Spišský hrad, ktorý patrí medzi najväčšie hrady v Európe.
Ešte nebolo ani poludnie keď auto hneď za Prešovom odbočilo z hlavnej cesty a čoskoro zastavilo v rozľahlom komplexe niekdajšej soľnej bane. Tam už čakala početná skupina ďalších záchranárov s rôznym náradím, pripravená zostúpiť do podzemia niekdajšej banskej šachty. Podstatné však bolo, že najprv sa zo šachty musela odčerpať voda, ktorá už desaťročia zatápala niekdajšie soľné bane. Voda bola tiež príčinou, že najznámejšia šachta „Leopold“ mala podmyté steny a hrozilo zrútenie, čím boli v nebezpečí aj okolité domy. Zvedko, ako vieme, bol v každom smere zvedavý, Vedko zase chcel vo všetkom hľadať podstatu. Aj preto hneď skĺzli z auta a nebadane sa zakrádali ku ohrozenej šachte, kde už pracovali dve výkonné čerpadlá. Ako sa tak začali obšmietať okolo, začuli z prítmia blízkej šopy prosebný hlas:
- „Kamaráti, tu som !“
Vedko a Zvedko sa pobrali tým smerom, kde na nich už čakal smutný a opustený permoník.
- „Dúfam, že ma oči neklamú. Už roky som nevidel žiadneho permoníka. Ste naozajstní ? Môžem si vás ohmatať. Už som sa obával, že vidím prízrak. Odkiaľ ste sa tu vzali ?“
- „My sme permoníci z ďalekej ..“ – začal recitovať Zvedko. Potom sa však zarazil a zvedavo pozrel na Vedka. Ten však len súhlasne pokyvoval hlavou a usmieval sa. Zvedko potom už iba vysvetlil, že pochádzajú z ďalekej bane v Perneku a hľadajú priateľa Kornela.
- „Volám sa Gápeľ a už dlhé roky tu žijem sám“- posťažoval sa permoník zo soľnej bane. Potom dlho rozprával o krásnom živote permoníkov v časoch, kým sa soľ dobývala banským spôsobom. Keď na prelome 18. a 19. storočia zaplavila soľné bane voda, začala sa soľ ťažiť tzv. mokrým spôsobom. To znamenalo, že slaná voda nazývaná tiež „soľanka“ sa vyťahovala v kožených vreciach na povrch. Pomocou zariadenia nazývaného gápeľ, ktorý ťahali najprv kone, neskôr stroje, dostávala sa soľanka do odparovacích nádrží. Po odparení všetkej vody sa potom soľ čistila a spracúvala, až sa dostala do predajní a do domácností. No táto voda, ktorá teraz zaplavovala bane už nebola vhodnou soľankou. Naopak, svojou agresivitou ohrozovala stabilitu starej šachty a tým aj celé okolie. Vedko a Zvedko ho s otvorenými ústami počúvali, lebo sa nevedeli vynačudovať, čo všetko Gápeľ o soľných baniach vedel.
- „Najhoršie je“, - končil rozprávanie, -„že som tu zostal úplne sám. Ťažba soľanky žiadneho permoníka nezaujímala a postupne sa čosi-kamsi rozpŕchli do iných baní. Zostal som tu iba ja, Rumpeľ a Žentúr. Keď však skončila ťažba soľanky, odišli aj tí dvaja niekam do opálových baní. Vraj to nie je ďaleko, ale mne sa vtedy zdalo, žeby som si inde nezvykol. Teraz však rozmýšľam inak, lebo život je tu už desaťročia smutný. Iba niekoľko turistov sa čas od času zaujíma o históriu ťažby soli. Ak ma prijmete do partie, rád pôjdem hľadať vášho kamaráta.“
Záchranári však zistili, že odčerpávanie vody potrvá najmenej do druhého dňa, preto sa rozhodli, že zatiaľ skontrolujú staré bane na Dubníku. Keď to permoníci počuli Gápeľ zvolal:
- „Však to je tam, kam odišli Rumpeľ a Žentúr !“
- „Tak všetci rýchlo do auta !“ – zavelil Vedko a rozbehol sa smerom k terénnemu vozidlu záchranárov. Zvedko a Gápeľ sa hnali za ním. Stihli to na poslednú chvíľu, lebo len čo sa usalašili na zadnú plošinu, auto vyrazilo smerom k blízkemu pohoriu. Bolo jasné, že Vedkovi na náčrte orientačnej mapy pribudnú ďalšie zaujímavé údaje. Najmä ich však čakali nové dobrodružstvá. A my, milí malí priatelia, budeme opäť pri tom !
