Permonícka odysea (5)

Písmo: A- | A+

Milí mladí priatelia, rodičia, vitajte opäť v tajomnom podzemí slovenských pohorí a rudohorí, permonícka odysea pokračuje ďalším príbehom. Záujemcovia o krátku prózu pre deti môžu sledovať aj rubriky: Kuklapukla a Zverológia, básničky môžete nájsť v rubrikách Blogôňkovo a Jajka-nie.  Príjemnú zábavu !

 Od kuchynskej soli ku vzácnemu opálu   

       Auto záchrannej služby uháňalo od Prešova smerom k Slánskemu pohoriu a permoníci tak-tak stíhali sledovať ubiehajúce dediny. Za obcou Červenica sa prehnali cez osadu Dubník a zastavili až na okraji lesa pred vylomenými železnými vrátami.

- „Do ... !“ – zanadával jeden zo záchranárov a vychrlil slová, ktoré by deti nemali počuť. Nadávky sa ozývali aj vtedy, keď si záchranári prezerali poškodenie veľkých oceľových dverí, ktoré boli vypáčené tak, že sa pri zemi mohol do štôlne preplaziť aj mohutnejší človek. To, že ide o banskú štôlňu, zistili permoníci ľahko, lebo nad vchodom sa črtal nápis „Štôlňa Jozef“. Zoskočili teda všetci traja z vozidla a kým si záchranári pripravovali náradie, vkĺzli otvorom do štôlne. V tme sa zorientovali rýchlo a v družnom rozhovore postupovali do hlbín niekdajšej bane. Prešli niekoľko desiatok metrov, keď z tmy pred nimi zaznel zvučný hlas:

- „To nie je možné, veď podľa hlasu to musí  byť Gápeľ !“ – skonštatovalo malé čudo, ktoré sa vynorilo pred permoníkmi.

- „Rumpeľ, priateľ môj !“- radostne zvýskol Gápeľ a už sa objímal s bradatým permoníkom, za ktorým sa objavili tri ďalšie malé bytosti. Bol tam aj Žentúr, no najmä Dubník a Karát, dvaja starousadlíci z pôvodných opálových baní. Rumpeľ a Žentúr vyrozprávali svoj príbeh od odchodu zo soľnej bane, o čo sa zaujímal hlavne Gápeľ. Všetci sa spolu tešili zo stretnutia starých kamarátov.

       Dubník potom rozprával o histórii ťažby vzácneho zlatého opálu, ktorý sa   nachádza iba v tunajšej lokalite a inde vo svete už iba v ďalekej Austrálii. Teraz bol viac zvedavý Vedko, než Zvedko. Tak sa premoníci dozvedeli, že napriek vzácnosti a jedinečnosti tzv. dubníckeho zlatého opálu sa už jeho priemyselná ťažba nevyplácala, preto ju v roku 1922 zastavili. Vstupy do niekdajších desiatich štôlní kvôli bezpečnosti zasypali, ako technická pamiatka zostal zachovaný iba vstup a portál do štôlne nazvanej „Jozef“. Viac ako oceľové vráta je však dôležitý otvor v ich hornej časti, ktorým môžu prelietavať netopiere. Tieto vzácne živočíchy sa v bývalej banskej štôlni usídlili už dávno a nachádzajú sa tam aj mnohé vzácne druhy. Aj preto nebolo možné túto poslednú pamiatku na ťažbu opálu úplne zlikvidovať. To však zneužívajú niektorí amatérski hľadači opálu, ktorí často poškodzujú dvere v snahe dostať sa do pôvodnej banskej štôlne.  

        Permoníci boli históriou opálových baní tak zaujatí, že ani nespozorovali, kedy záchranári ukončili opravu vchodových dverí. Keď permoníci prišli k východu zo štôlne boli dvere už zavreté a zabezpečené novým masívnym zámkom. Teraz by nimi nepohol ani obor, nieto malí permoníci. Tí sa však vynašli, vyliezli jeden druhému na plecia a Vedko vykukol okienkom pre netopiere. Na svoje veľké prekvapenie zistil, že záchranárske vozidlo je preč. Po skončení opráv na dverách sa záchranári zrejme rýchlo vrátili k práci na odstraňovaní havárie v soľnej bani.

- „Čo teraz ?“-sám seba sa pýtal Vedko a po chrbtoch kamarátov sa sunul dole.

- „Čo teraz ?“ -pýtali sa ostatní permoníci, keď rozobrali „rebrík“ zhotovený z vlastných tiel.

- „Ja to vidím tak“ -vyhlásil Dubník, „že tu prezimujete. Záchranári už prídu asi až na jar“.

- „Ty brďo !“ – rozčuľoval sa Zvedko. „Čo teraz bude s našim plánom vyhľadať Kornela ?“

- „Tým sa netráp !“ – vyhlásil Vedko. „Počkáme na záchranárov, ak treba aj do jari. Ja budem zatiaľ študovať život netopierov a preskúmam systém štôlne. A ostatní môžete hrať trebárs karty alebo si založiť spevácky zbor.“

- „Len žiadny spev alebo iné pazvuky“ –upozornil Karát. „Netopiere v zime spia, nie je možné ich rušiť. Predstavím vám však iný plán. My si niekedy krátime čas tým, že súťažíme s netopiermi, kto rýchlejšie prekoná určitý úsek medzi podperami výstuže štôlne. Netopier letí pod stropom a niektorý z nás beží takýto slalom po zemi. Kto je skôr v cieli, vyhráva“.

- „A vyhráva čo ?“ – chcel vedieť Zvedko.

- „Napríklad niečo chutné pod zub. Kým tu boli baníci, vždy sme im čmajzli nejakú maškrtu, teraz sa musíme uspokojiť aj s nejakou muchou alebo červíkom“ – vysvetlil Dubník.

- „Kŕmiť sa červíkom ? Fuj !“ – ohrnul nosom Zvedko. „Ak ja vyhrám preteky s netopierom, musí mi dať nejakú super dobrotu. Napríklad čokoládu. Veď má krídla, nech pre ňu zaletí trebárs do Hypermarketu v Prešove“.

- „Chi-chi-chi“ – rozosmiali sa nielen Dubník a Karát, ale aj Rumpeľ a Žentúr.

- „Čo sa uchechtávate ? -čudoval sa Zvedko. „Je v tom nejaký problém ?“

- „Pre každého je vždy problém byť v pretekoch rýchlejší ako netopier“- poznamenal Dubník.

- „Ha-ha-ha, veď je to hračka“ – pyšne vyhlásil Zvedko a už aj kľučkoval medzi podperami. No už po tretej kľučke sa ozvala rana a Zvedko ohmatávajúc si hlavu sa dvíhal zo zeme. Na čele mu vyčnievala zväčšujúca sa hrča. Ešte niečo zamrmlal, no do reči mu už nebolo.

- „Zdá sa, že máš po čokoláde“- zasmial sa Vedko. „Nuž vieš čo“- obrátil sa k Zvedkovi, „aby perneckí permoníci v hanbe nezostali, kým ja budem študovať život netopierov, Ty budeš trénovať slalom medzi podperami. Ak budeš usilovný, možno sa Ti niekedy na budúcu jar podarí nad niektorým netopierom zvíťaziť. V takom prípade dostaneš čokoládu odo mňa !“

- „Ty máš nejakú čokoládu ?“ – ožil Zvedko.

- „Ešte nie, ale ani Ty si ešte nezvíťazil !“- uzavrel debatu Vedko.

      Niečo však už bolo isté. Vedko so Zvedkom a Gápľom zostali v opálovej bani nielen zimovať, ale mali postarané aj o zaujímavý program. Počkáme si spolu s nimi, čo sa z toho nakoniec vykľuje.