Permonícka odysea ( 7 )

Písmo: A- | A+

Milí mladí priatelia, rodičia, ostatní na blogu surfujúci, vitajte opäť v tajomnom podzemí slovenských pohorí a rudohorí, permonícka odysea pokračuje. Dúfajme, že permoníci konečne dorazia do zlatého mesta. Záujemcovia o krátku prózu pre deti môžu sledovať aj rubriky: Kuklapukla a Zverológia, básničky môžete nájsť v rubrikách Blogôňkovo a Jajka-nie.  Príjemnú zábavu !

Konečne v zlatom meste

 

      Ráno sa permoníci prebudili až na zvuk motora. Keď si pretreli oči a vykukli spod plachty vozidla, aragonitová jaskyňa bola v diaľke a auto sa rútilo serpentínami do údolia. Vedko už predtým zistil, že sa nemôže spoliehať na informácie od Zvedka, preto sa učupil k sedadlám a počúval, čo záchranári rozprávajú. Práve míňali magnezitku v Lubeníku, potom nasledovali hlboké lesy a úzka cesta okolo kopca Železník, ktorý už názvom napovedal, že sa tam ťažila železná ruda. Nikde však nezastavovali, lebo potrebovali byť čo najskôr v Kremnici. Údajne sa tam priamo na námestí prepadávala stará opustená baňa. Prechádzajúc osadou Burda sa Vedko dozvedel, že tu bolo rozľahlé ložisko takmer čistého magnezitu. Nasledovala Hnúšťa s výskytom mastenca a ďalšia magnezitka v Hačave. Malí permoníci z auta všetko nedovideli, preto najviac informácií Vedko získal z rozhovoru. Upútalo ho najmä rozprávanie o starej ceste nazývanej „Rudná magistrála“, ktorá prechádzala po kopcoch takmer celým Rudohorím. „To by bolo prejsť túto trasu a nakuknúť do starých baní ! – zasníval sa Vedko.

       Auto však už vtedy frčalo cez lazy okolo Detvy a Hriňovej až do Zvolena. „Čo nevidieť budeme v Kremnici“- poznamenal jeden zo záchranárov. Informácia tak zaskočila Vedka, že aj zabudol dokresliť náčrt. Čo ak konečne stretnú Kornela ?! Už samotná myšlienka na slávne mesto vzrušovala permoníkov od rána, ako sa dozvedeli o cieli najnovšej cesty. Ešte nebolo ani poludnie keď sa auto zastavilo v hornej časti hlavného kremnického námestia. Ale beda ! Vonku bol slnečný deň, bezpečné opustenie auta neprichádzalo do úvahy. Ktokoľvek mohol permoníkov uvidieť a dôsledky by boli nepredvídateľné. Záchranári už dávno odišli k svojej práci, no Vedko a Zvedko nevymysleli spôsob, ako sa nepozorovane dostať von. Čokoľvek ich napadlo, to vzápätí zavrhli ako nebezpečné. A vtom hrôza ! Vzadu vozidla sa zrazu rozhrnula plachta a dnu nakukla hlava prešediveného muža.

-„Tak tu ste, cestovatelia !“ – povedala hlava a ponorila sa ešte viac dovnútra. Zvedko sa v momente vrhol hlavou do kúta auta a bolo mu vidno iba vytŕčajúci zadoček. Vedko niečo nezrozumiteľne jachtal a schovával si aspoň hlavu za svoj zápisník, ktorý stále držal v rukách. Bolo mi permoníkov ľúto, nechcel som ich až tak veľmi vyľakať. Lebo priznávam, moji malí čitatelia, že muž, ktorý nakukol do auta, som bol ja. Teda autor píšuci permonícke príbehy.  

-„Nebojte sa, beťári !“ – povedal som prívetivo a odsunul som z permoníkovej tváre zápisník.

-„Kto ste a ako ste nás našli ?“- bojazlivo sa opýtal  Vedko.

-„Sledujem vás už dlho a viem o vás všetko. Dokonca o vás píšem pre deti seriál“- hovorím.

-„Ser, ser, ser čo ?“ – nesmelo vykukol a zakoktal Zvedko.

-„Seriál je viacero príbehov na pokračovanie“ – vysvetľujem.

-„To sa niekto dozvie aj to, že som v opálovej bani vrazil hlavou do podpery ? Taká hanba !“

-„Prečo hanba ?“-upokojujem Zvedka. „Aj deti často spadnú, natlčú si hlavu a iné časti tela keď sa učia športovať. Podstatné je, že teraz už kľučkovať vieš“- hovorím mu.

„A ešte ako! Aj netopiere by mi závideli. Je to však zbytočné, ani som im to nestihol ukázať!“

„Nič nie je zbytočné, čo sa v živote naučíš. Môžeš to potrebovať kedykoľvek“- utešujem ho.

„A myslíte si, že toto všetko nejaké deti zaujíma ?“- pokračoval pre zmenu zvedavou otázkou Vedko posmelený zistením, že žiadne nebezpečenstvo im už nehrozí.

- „Mnohých určite zaujíma aj vaše dobrodružstvo, aj história baníctva“ – ubezpečujem Vedka. „Dnes som vás vyhľadal aj preto, lebo deti chcú lepšie spoznať trasu vášho putovania. Zrejme bude vhodné vysvetliť im cestu podľa náčrtov, ktoré si robíš v zápisníku“.

-„Ale ja by som nerád prišiel o zápisník“- bránil sa Vedko. „Kam si budem zapisovať nové údaje ? Ani trasu do Kremnice som si ešte nestihol dokresliť ! – vysvetľoval znepokojene.

-„Neboj sa!“- vravím. „Zápisník si iba požičiam, urobím z neho kópiu a hneď Ti ho vrátim“.

-„A to sa dá ? – prekvapene reagoval Vedko. „Mohol by som to vidieť ?“- opýtal sa túžobne.

-„Prečo nie ?“ – zamyslel som sa nahlas a v duchu som intenzívne rozmýšľal, ako to urobiť.

-„Keďže tie kópie si môžem dať urobiť dolu v meste, mohli by ste ísť so mnou. Uložím vás do vrecka vetrovky, alebo do plecniaka“- vysvetľoval som im svoje možnosti.

      Keď som si požičiaval zápisník, uvidel som v spodnej časti obalu drobný nápis: „Kto zápisník ukradne, tomu ruka odpadne !“ Vedko to spozoroval, preto sa začervenal a hanblivo klopil zrak. Nuž som sa iba pousmial a viac som to nekomentoval. Následne som permoníkov vložil do vreciek plecniaka, odkiaľ mohli vykúkať a sledovať okolie. Požiadal som ich, aby na seba neupozornili chodcov, potom poďho dolu námestím do najbližšej prevádzky Xeroxu. Tam som si dal odfotiť Vedkove náčrty hneď v dvojnásobnom zväčšení a pobral som sa späť k autu. Keďže tí dvaja beťári sa stále na niečo pýtali, čo najtichšie som sa snažil odpovedať. Najmä chceli vedieť, kde asi sa nachádza Kornel. Vyslovil som presvedčenie, že ak Kornel odišiel z Perneku v roku 1751 s členmi banskej kráľovskej komory, mohlo ísť o návštevu vtedajšieho cisára v slovenských banských mestách. A tá návšteva vyvrcholila v Banskej Štiavnici. Zrejme tam treba hľadať aj Kornela. Niektorí okoloidúci, ktorí ma počuli, si určite pomysleli, že som nejaký blázon, ktorý sa rozpráva sám so sebou.

       Ako sme prichádzali k autu, vracali sa aj záchranári. Pozdravil som ich a opýtal som sa, či niekedy nepôjdu aj do Banskej Štiavnice. Vysvitlo, že tam pôjdu už teraz, lebo potrebujú v banskom archíve podľa starých banských máp preštudovať presné plány kremnického podzemia. Inak si vraj so súčasnou haváriou na námestí neporadia. Poprosil som ich, či ma môžu odviezť kus cesty k zastávke autobusu. Oni súhlasili, nuž som si plecniak položil za zadné sedadlo a vedľa som uložil Zvedkov zápisník. Keď som vystupoval, mrkol som dozadu auta a palcom ruky som ukázal smerom hore na znak úspechu. Vedko so Zvedkom uvelebení na svojom mieste šibalsky žmurkli a zamávali. Ich dobrodružná cesta dostala ďalší smer.