Múzeum v bani, baňa v múzeu
Aj keď Banská Štiavnica nie je od Kremnice ďaleko, po úzkych a kľukatých cestách prišlo auto záchrannej služby do známeho centra baníctva až neskoro popoludní. Keďže v takom čase banský archív bol už zatvorený, záchranári museli počkať do nasledujúceho rána. Prv než išli do hotela, rozhodli sa zaparkovať auto na dvore banského múzea.
„Kammerhof“ – čítal Vedko nápis na rozľahlej budove. „To má asi niečo spoločné s banskou komorou“ -dodal. „A Kornel predsa kedysi odišiel so zástupcami vtedajšej banskej kráľovskej komory ! To môže byť dobré znamenie.“
Keď záchranári odišli, Vedko pokračoval vo svojich zápiskoch a Zvedko pozoroval okolie. Len čo ruch na dvore utíchol, vybrali sa naši malí priatelia na prieskum. Vedľa stálo podobné auto, no s nápisom „Slovenské banské múzeum“. V prízemí budovy nebolo útulne, ďalej sa permoníci nedostali, nuž zostali spať v aute. Zavčas rána Zvedka zobudilo hlučné rozprávanie múzejníkov, ktorí sa chystali na cestu. Zachytil časť rozhovoru a hneď budil Vedka:
„Preber sa, už asi idú kopať do bane, lebo mali starosti kam zem dajú“ –vysvetľoval.
„To treba využiť !“- usúdil Vedko. „Veď Kornel bude v bani a nie v nejakom archíve“. Vystriehli vhodný okamih a už sa schovávali pod sedadlami druhého auta. To čoskoro vyrazilo von z mesta, za niekoľkými zákrutami kľukatej cesty však vošlo do areálu plného stavieb a banských zariadení. Z rozhovoru múzejníkov sa dalo usúdiť, že banícku expozíciu v prírode idú pripraviť na začínajúcu sezónu. Keď permoníci osameli, štuchol Vedko do Zvedka: „Ako si to počúval ?! Zrejme „skanzen“, nie „kam zem ?“ – vytýkal mu.
„A čo je to „skanzen“?- vyzvedal Zvedko. „Zrejme tak volajú toto múzeum pod otvoreným nebom“ -uvažoval Vedko. „Len či je tu vôbec nejaká baňa ?“
Ešte sa však nestihli ani poriadne rozhliadnuť a z jednej budovy už vychádzali múzejníci v baníckych oblekoch a s prilbami na hlavách. Potichu sa za nimi zakrádajúc prišli permoníci ku vchodu do bane. „Šachta Bartolomej“ – oznamoval nápis nad kamenným portálom. „Baňa v múzeu“ – zhodnotil situáciu Vedko. „Už iba chýba múzeum v bani“. No aj to sa vzápätí stalo skutočnosťou. Idúc potichu za múzejníkmi sa permoníci ocitli v štôlni zariadenej tak, akoby tu baníci pred chvíľou prestali s ťažbou. Náradie, rôzna technika, vagóniky, banská lokomotíva, vzorky vyťaženej rudy. Všetko pripravené dôkladne, aby návštevníci múzea v prírode získali verný obraz nielen o ťažkej baníckej práci, ale aj o atmosfére podzemia. Na viacerých miestach bolo vidno priebeh žíl strieborných a zlatých rúd, teraz už vyťažených. Vedko a Zvedko sa po mesiacoch putovania konečne cítili ako doma. Teda ako vo svojej rodnej bani v Perneku. Naplno vdychovali voňavý vzduch podzemia a až krochkali blahom.
„Celé to tu preskúmame“ – rozhodol Vedko. „Uväznenie ako v opálovej bani nám nehrozí, nanajvýš nás budú rušiť návštevníci“.
- „Tým môžeme aj niečo vyparatiť“- potešil sa Zvedko.
„Len sa predčasne neteš a dávaj pozor, aby nás nikto neobjavil. Mohlo by nám to prekaziť zámer nájsť Kornela“.
Keď si permoníci overili, že múzejníci už odišli, dlho sa veselili, vyskakovali, ujúkali a falošným hlasom aj pesničku zanôtili:
„My sme permoníci smelí, ešte krok a už sme v cieli.
Dlhých ciest sa nebojíme, na Kornela sa tešíme“.
Postupne však nadšenie upadlo a vážne museli rozmýšľať, ako postupovať ďalej. Začali skúmať, či sa zo štôlne Bartolomej dá dostať do inej bane. Prezreli všetky chodby a odbočky, no vždy skončili pri skalnej stene alebo kope kamenia. Zdalo sa, že prepojenie neexistuje.
„Čo keď niektorú chodbu uzavreli zámerne, aby tam neliezli návštevníci“ – uvažoval Zvedko.
„Múdro hovoríš, až mi je to čudné !“ – pochválil ho Vedko. „No možno sa iba samotná hornina pri nejakej udalosti zosunula a prepojenie už potom neobnovili“ – špekuloval Vedko. „V jednej chodbe som cítil akoby prievan, mali by sme sa tam ešte raz vrátiť !“
Keď sa už –už chystali do tej chodby odbočiť, začuli nejaké hlasy, ktoré sa približovali. Vedko so Zvedkom zostali v úžase stáť. Z chodby vypochodovali, v zástupe ako vojaci, štyria permoníci. Smerovali priamo k východu zo štôlne. „Stoj, dušu permonícku vám naháňam !“ – zrúkol Zvedko ako najviac vládal. Permoníci sa okamžite rozpŕchli a schovali ako sa dalo. Jeden si ľahol do priehlbiny, druhý skočil za veľký kameň, ostatní sa tisli do malých výklenkov v stenách štôlne. Vedko sa za Zvedka dlho ospravedlňoval a ubezpečoval neznámych permoníkov o priateľstve, kým títo postupne vyliezli zo svojich skrýš. Vysvitlo, že sem pravidelne prichádzajú zo susednej bane otvorom, ktorý si vytvoria odvalením veľkého kameňa. Vedko so Zvedkom im stručne rozpovedali svoj príbeh. Domorodí permoníci: Piarg, Paradajz, Kolpach a Klinger síce o Kornelovi nič nevedeli, no boli ochotní pomôcť.
„Z našej bane sa môžeme dostať k permoníkom v ostatných štiavnických baniach. Možno niekto z nich bude mať nejaké užitočné informácie“ – rozhovoril sa Klinger.
„A môžeme ísť s vami do vašej bane ?“ – opýtal sa Zvedko.
„Samozrejme. Dokonca budeme radi, vaše dobrodružstvá budú aj ostatných zaujímať. Po dlhom čase bude končene u nás niečo nové“- ubezpečil všetkých Paradajz.
Všetci permoníci teda vykĺzli zo štôlne Bartolomej a kameňom zavalili otvor. Pred nimi sa objavili priestory početných štôlní, chodieb a odbočiek siahajúcich cez mnohé poschodia a úrovne rozľahlého banského systému.
-„Cítim, že tu Kornela už určite nájdeme“ – s istotou prehlásil Vedko.
Nuž, milí malí priatelia, držme permoníkom palce !
