Permonícka odysea ( 9 )

Písmo: A- | A+

Milí mladí priatelia, rodičia, ostatní na blogu surfujúci, vitajte opäť v tajomnom podzemí slovenských pohorí a rudohorí, kadiaľ putujú naši malí permoníci, aby našli priateľa Kornela. Záujemcovia o krátku prózu pre deti môžu sledovať aj rubriky: Kuklapukla a Zverológia, básničky môžete nájsť v rubrikách Blogôňkovo a Jajka-nie.  Príjemnú zábavu !

Plavba dedičnou štôlňou

 

     V početných a kľukatých chodbách rozľahlých banskoštiavnických baní by sa boli Vedko a Zvedko len ťažko orientovali, ale domorodí permoníci ich priamo a rýchlo doviedli až do priestorov kedysi slávnej bane „Terézia“. Názov bane súvisel so známou rakúsko-uhorskou panovníčkou Máriou Teréziou, ktorá sa významne zaslúžila o rozvoj baníctva na Slovensku. Naši cestovatelia sa hneď stali stredobodom pozornosti aj ostatných domácich permoníkov, ktorí s otvorenými ústami počúvali Vedkove a Zvedkove zážitky z ich dlhého putovania počas hľadania Kornela. Starý Štajger uznanlivo pokyvoval hlavou a hundravý Rozgrund si stále popod nos hundral:

- „Také čosi ? Kto by to povedal ?“

       No akokoľvek dali všetci permoníci hlavy dokopy, o Kornelovi nevedeli, nepočuli.

- „Zostáva už iba možnosť opýtať sa v bani Amália“- mudroval Klinger. „V čase, keď sa mal u nás Kornel objaviť, sa už ťažilo aj na tejto šachte. Možno starý Tanád bude niečo vedieť !“ 

       A keďže nič múdrejšie nevymysleli, pobrali sa Vedko a Zvedko v sprievode Klingera hlbšie do útrob podzemia, odkiaľ bol prechod cez starú štôlňu do novšej a nižšie položenej bane Amália.

        Putovanie však nemalo konca kraja, Klinger sa preto radšej z kratšej cesty vrátil späť. Ostrieľaným cestovateľom Vedkovi a Zvedkovi to však vôbec neprekážalo a videli v tom ďalšie dobrodružstvo. Už samotný fakt, že v takých hĺbkach ešte nikdy neboli, ich dostatočne vzrušoval. Len občas zanadávali, keď sa museli čvachtať v prúdoch vody, ktorá nevedno kam pretekala štôlňami. Prebrodili sa hádam aj dva či tri kilometre, až zacítili vánok čerstvejšieho vzduchu z mierne stúpajúcej štôlne, v ktorej bolo sucho. Tá sa po desiatkach metrov zrazu rozšírila a permoníci sa ocitli vo veľkej sále, z ktorej šli chodby na všetky strany. V jej strede stál mohutný pilier, ktorý zrejme podopieral strop a zároveň slúžil ako orientačný bod. Okolo piliera boli umiestnené lavičky, stoličky, stolíky a pozdĺž stien postieľky a skrinky. Bolo zrejmé, že permoníci sú tu natrvalo zabývaní. Mohli si to dovoliť, lebo v baniach sa už desaťročia neťažilo. Pri najväčšom stole v pohodlnom kresle driemal starý Tanád, ktorý sa iba občas prebral počas hlučného šantenia najmä mladších permoníkov. Bolo že to rozruchu, keď do všednej atmosféry každodenného života prišli Vedko a Zvedko. Hneď sa všetci zhŕkli a počúvali nám už známy príbeh o hľadaní strateného Kornela. Nikto si však na takého permoníka nespomínal. Vedko preto niekoľkokrát zopakoval podrobnejší opis Kornela, jeho vzhľad a najmä vynaliezavosť. 

-„Dynamit !“ – ozval sa zrazu starý Tanád. –„To môže byť jedine Dynamit !“

-„Je to celkom možné“ – rozhovoril sa na slovo skúpy Štampoch.

       A potom začal spomínať, ako kedysi dávno prišiel do ich bane jeden všetečný permoník, ktorý stále niečo vymýšľal. Od roku 1627, keď sa prvý krát pri ťažbe použil pušný prach, stali sa trhaviny v štiavnických baniach bežné. Neskôr to bol aj účinnejší dynamit. A práve tým sa stal spomínaný permoník známy, že často zahasil baníkom zápalnú šnúru, ktorá viedla k náloži pripravenej na odstrel horniny. Baníci potom nadávali, tvrdili že strelivo je vlhké, len permoníci sa v úkryte škodoradostne zabávali. A nezbedného permoníka začali prezývať Dynamit.  

- „Tak to bude určite Kornel“- usúdil Vedko.

- „Čo je s ním ? Kde môže byť teraz ? – opýtal sa Zvedko tak zvedavo, ako to dokázal iba on.

- „Asi učí vodníkov, ako sa majú ponárať pod vodu“- zahundral starý Tanád a driemal ďalej.

        Štampoch potom vysvetlil, ako sa Dynamit po skončení ťažby v baniach nudil, preto sa vybral preskúmať celé podzemie. Vrátil sa až po mnohých mesiacoch z údolia Hrona, kam sa dostal dedičnou štôlňou. Tam sa údajne zoznámil s vodníkmi a skúšal sa ponárať do vôd Hrona. Najprv k tomu používal akýsi zvon, ale potom našiel sklenený pohár, takže pod vodou mohol aj niečo vidieť.

     Tieto informácie Vedkovi stačili, aby sa chcel nedočkavo vydať na cestu k Hronu. Darmo ho permoníci z bane Amália odhovárali, nič nepomáhalo. Ani to, že dedičná štôlňa bola dlhá viac ako šestnásť kilometrov a tieklo ňou množstvo vody. Vedko so Zvedkom a s pomocou ďalších permoníkov zostrojili z drevených paličiek a motúzov plť, ktorú neďalekou šachtou spustili po lanách rovno na dno dedičnej štôlne, ktorá smerovala do údolia Hrona. Keď sa potom plavili pomedzi rôzne nástrahy dlhou tmavou štôlňou, mohol Zvedko konečne ukázať svoju zručnosť pri kľučkovaní, ktorú si nacvičil v opálovej bani na Dubníku. Nuž bola to krkolomná a dlhá plavba, na mnohých miestach bolo treba plť aj prenášať. Počas cesty Vedko vysvetlil Zvedkovi princíp odvodňovacích štôlní, ktoré museli byť na najnižšom mieste, aby odviedli čo najviac banských vôd často aj do vzdialených povodí. Inak by boli bane zatápané a ťažba znemožnená, lebo rôzne čerpacie systémy boli drahé a málo účinné. Stavby mnoho kilometrov dlhých odvodňovacích štôlní boli však veľmi nákladné a trvali desaťročia. Preto stavitelia takýchto štôlní získali, teda akoby zdedili, podiely na ťažbe rúd, ktoré sa nachádzali nad takouto odvodňovacou štôlňou. Z týchto dôvodov sa potom takýmto štôlňam najčastejšie hovorilo „dedičná štôlňa“. A tou najdlhšou dedičnou štôlňou v banskoštiavnickom banskom systéme je práve tá, ktorou sa plavili Vedko so Zvedkom. Existuje dodnes a vyúsťuje do rieky Hron pri dedine Voznica neďaleko mesta Žarnovica.

      Bolo už takmer poludnie siedmeho dňa, keď sa naši permoníci ocitli na dennom svetle neďaleko Hrona. Najprv sa nevedeli rozhodnúť, či sa majú splaviť až k samotnej rieke, ale kvôli obavám z prudkého toku radšej zakotvili pri ústí štôlne. Ako vystúpili na breh, neďaleko vo svahu zbadali pod kríkmi skalný previs a akúsi malú jaskyňu. Bol vidieť, že sa tam občas niekto zdržuje. Mnohé veci prezrádzali, že to môže byť nejaká bytosť, možno aj permoník. Keď Vedko objavil na lúke oproti chodník smerujúci k Hronu, vypravili sa obaja rovno  k rieke. Až teraz zistili, že obrovský prúd vody by bol ich maličkú plť strhol a rozbil o skaly. Hron bublal, penil sa a hučal, že takmer nepočuli vlastné slovo. Iba v zátoke niekoľko metrov proti prúdu bolo trochu tichšie. Náhle počuli špľachot a kúsok od brehu sa pod vodu ponáral akýsi sklenený klobúk. A v jeho strede sa mihla strapatá hlava permoníka.

-“Kornel, Kornel !“ - náhle vykríkol Vedko a vrhol sa k vode. No bolo už neskoro. Kornel ich nespozoroval a čudný sklenený predmet sa stratil pod vodou. Vedko sa takmer rozplakal, až ho Zvedkovi bolo ľúto. Zostala iba nádej, že sa Kornel kvôli úbytku vzduchu bude musieť časom vynoriť. Lenže ťažko bolo predpokladať, kedy a kde sa tak stane. Permoníkom nezostalo nič iné, len čakať. Inú robotu však nemali, okolie Hrona bolo krásne a práve začínalo leto. Možno prídu aj deti kúpať sa a splavovať rieku, bude veselo. Takže, milé deti, ak pôjdete okolo Hrona, všímajte si okolie ! Možno zbadáte dvoch malých a milých permoníkov. Alebo už budú traja ?!