Permonícka odysea - úvod

Písmo: A- | A+

Milí mladí čitatelia, deti blogerov a ostatní záujemcovia o rozprávkové bytosti, máte nevšednú príležitosť sledovať cyklus príbehov z podzemia slovenských pohorí a rudohorí. Lebo ako lesní „pašinkovia“ majú na starosti stromy a kríky a iní dobrí škriatkovia pomáhajú zvieratkám, tak v podzemí, v jaskyniach a baniach žijú škriatkovia nazývaní „permoníci“. Teraz si môžete prečítať úvodnú časť...

 Podzemný svet pokladov

         Možno viete, možno nie, milí malí poslucháči, pravdou však je, že územie Slovenska ukrýva plno podzemných pokladov. Nie vždy sú to iba vzácne kovy, napr. meď, striebro a zlato, ale aj mnohé rudy bohaté na železo, nikel, mangán a iné a potrebné suroviny. Tiež sa tu nachádzajú cenné nerudné horniny, akými sú napr. uhlie, magnezit, mastenec a ďalšie nerasty. V Solivare pri Prešove sa vyskytuje soľ a v neďalekých Slánských vrchoch v lokalite Dubník aj vzácny nerast nazývaný „Dubnický zlatý opál“. Tento druh tzv. „drahého opálu“ sa na nevyskytuje často a okrem Slovenska ho možno nájsť už iba v ďalekej Austrálii.

     Ľudia žijúci na našom území sa od pradávna snažili dostať k tomuto vzácnemu bohatstvu hĺbením jám, šácht, tunelov. Takému dobývaniu sa často hovorilo „kutanie“. Z toho kutania a hrabania v zemi postupne vzniklo baníctvo, ktoré v minulosti prinieslo Slovensku veľkú slávu aj v zahraničí. Najväčšie úspechy a tradície nášho baníctva sa spájajú s mestami Kremnica a Banská Štiavnica, kde sa dobývalo najmä zlato a striebro. Aj preto sa od nepamäti  Kremnici hovorievalo „zlaté mesto“ a Banskej Štiavnici „strieborné mesto“. V tých časoch, kým sa zásoby zlata a striebra nevyťažili, sa mohlo smelo hovoriť, že to boli „mestá rozprávkové“. A kde sa nachádzajú rozprávkové poklady, tam sa spravidla vyskytujú aj rozprávkové bytosti. Možno ste už počuli o zlých a dobrých škriatkoch žijúcich všade okolo. Niektorí žijú na lúkach a starajú sa o bylinky a kvety, lesní „pašinkovia“ majú na starosti stromy a kríky, iní škriatkovia pomáhajú zvieratkám. Nuž a v podzemí, v jaskyniach a najmä v baniach, žijú škriatkovia nazývaní „permoníci“. 

      Taký permoník je dobráčisko a zväčša baníkom pomáha, no sem-tam sa nájdu aj beťári, ktorí urobia nejakú nezbednosť. Raz jeden baník od únavy zadriemal a permoníci mu zatiaľ ukryli banícky čakan. Ale iba za najbližší roh banskej štôlne, aby ho baník rýchlo našiel. Iný baník však zaspal preto, lebo si upil viac pálenky. Permoníci mu za ten čas lopatu zasypali zeminou. Baník ju hľadal celé hodiny, kým ju našiel. Takýmto spôsobom ho permoníci potrestali, lebo do práce žiadny človek nemá chodiť pod vplyvom alkoholu. Tomuto baníkovi, keďže bez lopaty nemohol riadne pracovať, vedúci neuznal „šichtu“ a o ten deň mal potom kratšiu dovolenku. „Šichta“ po banícky znamená pracovná smena, teda plná dĺžka pracovného času. Môžete sa s takýmto výrazom stretnúť aj inde v literatúre.

       Zväčša však robili permoníci nezbedu iba tak, zo žartu. Najčastejšie sa snažili baníkom vziať a ukryť kahance. Bolo to však ešte predtým, ako sa v baniach začali používať lampy elektrické. Pre permoníkov to boli radostné časy, lebo v blikajúcom svetle kahancov ich nebolo možné dobre vidieť a tak ľahšie unikli pozornosti baníkov. Svetlo elektrických lámp je jednak silnejšie, navyše je pevne zabudované v baníckych prilbách. Takých lámp sa preto môžu permoníci zmocniť veľmi ťažko, lebo kvôli bezpečnosti musia mať baníci prilby stále na hlavách. Počas prestávky na občerstvenie si sem-tam niektorý baník prilbu z hlavy zloží, ale vystriehnuť ten okamih,  „čmajznúť“ prilbu a ukryť sa, to sa permoníkom len tak ľahko nepodarí. Avšak kedysi schovávať kahance, to bola zábava! Stačilo, ak bol baník veľmi zaujatý prácou, potichu sa prikradnúť, uchmatnúť kahanec, a šups s ním za roh. Baník ho potom hľadal, potkýnal sa po tme a nadával, až sa mu „z huby prášilo“. Permoníci niekedy kahanec aj zhasli. Vtedy musel baník privolať kamaráta s horiacim kahancom, aby v tej hlbokej tme banskej štôlne mohol ten svoj kahanec vôbec nájsť. A permoníci sa smiali, až si natriasajúce brušká pridržiavali. Nuž aj veselo bolo kedysi v baniach.

       Baníci sa, samozrejme, niekedy na permoníkov aj hnevali. Najmä taký opitý baník, ak mu permoníci schovali lopatu alebo čakan, klial a nadával tak hlasno, až sa baňa otriasala. No vtedy už boli permoníci bezpečne schovaní v niektorej bočnej štôlni, aby ich rozhnevaný baník neuvidel. Zrejme sa však stalo, že ktorýsi baník nejakého permoníka aspoň na okamih zbadal, lebo sa v kresbách a v rozprávaní ľudí zachovali rôzne podoby permoníkov. V Banskej Štiavnici sa napríklad permoníci objavujú aj v slávnom historickom sprievode nazývanom „Salamander“, ale iba v symbolickej podobe. Za permoníkov sú oblečené malé deti, ktoré znázorňujú rôzne výjavy z baníckeho prostredia. Ľudia permoníkov najčastejšie stotožňujú s trpaslíkmi, ale to nie je vôbec pravda.  Už preto, že v bani je tma, presný vzhľad permoníka sa donedávna nepodarilo zistiť. Nemožno ich v tme vidieť  ako napríklad svätojánske mušky, lebo permoníci nesvietia. Asi vás, milé deti, napadlo, ako sa permoníci môžu v tme hlbokej bane pohybovať bez svetla tak, aby nenarážali do seba a do stien. Aby si nerozbili nos o zaparkovaný banícky vozík, nepotkli sa o čakan, lopatu alebo, nebodaj, o hrudu striebra alebo zlata. Dlho som sa touto otázkou zaoberal, prebádal som množstvo historických údajov, písomných prameňov, záznamov a spomienok starých baníkov. A nakoniec som vybádal. Ak toto všetko na mňa neprezradíte, tak to tajomstvo teraz prezradím ja Vám. Celá vec sa má tak, že permoníci na svoju orientáciu v tme používajú podobné zariadenie ako netopiere. Sú to akoby maličké radary, ukryté pod pazuchami. Keď permoník v pokojnom postoji, pri ležaní alebo sedení má ruky pripažené, nevysiela a ani neprijíma žiadne signály. Využíva len výborne vyvinutý sluch a čuch, v prípade svetla aj slabý zrak pomerne málo vyvinutých očí. Ak však niečo zacíti, začuje, alebo hodlá ísť nejakým smerom, mierne zdvihne ruky. Vtedy sa mu pod pažami roztvoria vejárovité blany, s ktorými sa trochu aj podobá na netopiera. Rozdiel je však v tom, že permoník ani nelieta, ani nie je taký chlpatý, ani nemá také uši. Vyzerá ako malý človiečik, ktorý si zhotovil umelé krídla podobné rogalu. A keďže v baniach často zo stropu kvapká voda alebo padajú úlomky horniny, hlavy permoníkov sú takmer špicaté, akoby pokryté kapucami. Čiže voda a prípadné úlomky po nich skĺznu rovno na zem. Permoníci sú teda na život a prácu v podzemí primerane prispôsobení. Na prvý pohľad vyzerajú takmer ako geológovia alebo jaskyniari.

       Doteraz baníci videli permoníkov iba na okamih a z väčšej vzdialenosti, lebo tí sú vždy dosť rýchli a chytrí na to, aby sa dali chytiť. Keďže baníci po kontakte s permoníkmi veľmi túžili, tí sa im objavovali najmä v snoch. Niekedy aj podľa toho, či si baníci viac nevypili, alebo sa nechceli iba pochváliť pred kamarátmi. Preto si často svoje zážitky vymýšľali a prikrášľovali, čím vznikali rôzne historky, povesti, niekedy veselé, inokedy aj smutné. Baníci tiež radi rozprávali svoje príbehy, najmä hrôzostrašné, aby vystrašili neposlušné deti. Vy však takýmto historkám a rozprávkam neverte, lebo všetko čo dodnes poznáme o permoníkoch nie sú rozprávky, ale číročíra pravda. Nasledujúce príbehy sa skutočne stali, navyše sa všetky udiali u nás na Slovensku. V každom pokračovaní si povieme, kde, čo a ako sa stalo. Ale zatiaľ nepredbiehajme. Permoníci sa však už na všetkých malých čitateľov tešia a objavia sa vždy na pravom mieste a v pravý čas.