O prvom snehu, hladnom zajacovi a šantivých veveričkách
Keď sa na strechách domčekov v dedinke Tlakapaka objavil prvý sneh, bolo zrejmé, že zima v krajine Kuklapukla už prepukla. Snehom bol prikrytý aj ježkov brloh a mravenisko. Lesná čistinka bola celá biela a v jej strede okolo osamelého duba sa dvíhal vysoký snehový závej. Spoza neho vyliezal zajac Kohinor, ktorý sa práve chystal hľadať čosi pod zub. Bol známy tým, že bol stále hladný. Tak prišiel k svojmu menu, lebo raz obhrýzol ceruzky „kohinorky“ žiakom, ktorí počas výletu v lese nechali na čistinke odložené svoje školské tašky.
V tom do zajaca takmer vrazila veverička Cigorka. Volali ju tak preto, lebo bola tmavá ako dobre vypražené kávové zrná.
„Chi- chi – chi, ale som Ťa vyľakala !“- smiala sa Cigorka zajacovi.
„Ale čoby, to asi len od hladu vyzerám tak zúbožene. Práve sa chystám k dedine nájsť si nejakú mrkvu, kapustu, alebo aspoň zabudnuté hlúby“ – bránil sa Kohinor.
„Máš si na zimu urobiť zásoby ako ja“- poučovala ho Cigorka. „Ja mám dobre utajených zásobární orieškov a bukvíc v tomto okolí hneď niekoľko“.
„Tebe je ľahko, lebo oriešky, bukvice, semienka nezamrznú a nezhnijú. Moju potravu je lepšie ponechať na poli, kde ju nájdem vždy čerstvú. Inak obhrýzam mladú kôru.“
„Vidím, že na nejakú zábavu alebo snehovú guľovačku Ťa teraz asi nenahovorím“ – zapochybovala Cigorka.
„Budeš zrejme musieť prehovoriť Mirabelku. Čo sa stalo, že ju dnes nevidím ?“
„Ešte asi pospáva v brlohu. Včera, keď začal padať sneh, nás prišiel Škriepko pozvať na naháňačku. Ja som však nešla, lebo nemám chuť sa s ním stále hádať. Oni dvaja však od radosti, že padá sneh, šantili dlho do noci.“
„Prosím Ťa, aký Škriepko ?“- zareagoval Kohinor. „Nie je to veveričiak Strelko ?“
„Ja viem ako sa volá, ale keďže sa vždy škriepi, voláme ho Škriepko“.
„Lebo ho stále poučujete a on to nemá rád. Vidím však, že si na cestu za potravou musím nájsť iného kamaráta. Možno sa pripojí jazvec Kofeín“.
„Len daj pozor, aby cestou nezaspal, lebo vás môžu dobehnúť dedinskí psy. Kofeín, cha-cha-cha ! To veru nie je meno pre spachtoša“- smiala sa Cigorka.
„Tak sa zatiaľ maj !“- lúčil sa zajac. „A pozdravuj Mirabelku !“
Jazvec Kofeín podriemkaval vo svojom brlohu v húštine a pozvanie neodmietol.
„Vyhrabem si aspoň pár zemiakov“- hundral Kofeín. „Tie Tvoje kaleráby mi nechutia“.
„Veď Ti ich ani neponúkam“ – poznamenal Kohinor.
Potom spolu vykročili smerom k dedine. O ponáhľaní nemohlo byť ani reči, lebo jazvec sa ledva z nohy na nohu prevaľoval.
„Počuj, Kofeín, ak nás kvôli Tvojej smiešnej rýchlosti chytia psy alebo líška, už Ťa asi ani nenakopnem, lebo to za mňa urobí niekto iný“- rozčuľoval sa Kohinor.
„Nebuď na mňa aj Ty zlý ako pes ! Vidíš, že v hlbokom snehu sa mi zle kráča. Neboj sa, veď sám si hovoril, že líška v poslednej dobe poškuľuje po sliepkach v dedine. Preto aj psy sa budú viac venovať tejto odvážnej líščej poľovačke“ – bránil sa Kofeín.
A tak aj bolo. Zajac a jazvec bez problémov našli na poli za dedinou vhodné miesto, kde pod snehom vyhrabali zvyšky kapustných hlávok a zemiakové hľuzy. Psov počuli štekať iba z diaľky, zrejme sa im do mrazu z tepla svojich búd vychádzať nechcelo. Už sa začalo stmievať keď sa Kohinor a Kofeín vrátili späť do húštiny. Tento výlet za potravou sa im, našťastie, tentoraz vydaril.
