Určite ste si už niekedy všimli, že ak dvaja jednotlivci hovorili o tej istej krajine, akoby hovorili o niečom tak rozdielnom, čo snáď ani nemôže existovať na tom istom kontinente. Aj z tohto elementárneho príkladu ľahko zistíme, že obsah pojmu „vlasť“ je značne subjektívny, že objektívna definícia tej- ktorej vlasti zrejme ani nemôže existovať. Veď už pri samotnom slove vlasť často nerozlišujeme, čo vlastne máme na mysli. Či ide o rodisko, región alebo krajinu. Niekedy síce ide o štát, ale dotyčný má na mysli skôr štátne zriadenie, ergo kráľovstvo, monarchiu, republiku, federáciu a podobne. Viacerí z nás, a možno nás je väčšina, premietajú svoj vzťah k vlasti prevažne cez geografické, ekonomické a sociálne väzby na svoje rodisko (t.j. dedinu, mesto) alebo kraj (napr. Liptov, Oravu, Záhorie a pod.). A ak sme svoju krajinu neprecestovali, nespoznali a takpovediac nezažili, potom sotva môžeme čo len „opticky“ dimenzie tohto územia precítiť alebo pochopiť. V takom prípade aj obsah pojmu vlasť zostáva hmlistý, vymedzený nanajvýš vedomosťami zo zemepisu a vlastivedy, aj to iba v prípade, ak máme dostatočnú priestorovú predstavivosť. Najmä starším generáciám, mojim prarodičom určite, zostávali napr. priestorové dimenzie ich vlastného štátu, teda možno povedať, že aj vlasti, nenaplnené, najmä ak počas svojho života boli tak nanajvýš v susednom meste. Inak dimenzie svojej vlasti vnímala moja stará mama viazaná iba na svoje rodisko, inak starý otec, ktorý ako príslušník rakúsko-uhorskej armády bojoval v I. sv. vojne aj na talianskom fronte.
Hovoriť za iných ľudí o rozsahu a obsahu niečoho, čo definujeme ako vlasť, by bolo značne neobjektívne a nezodpovedné. Za seba však môžem potvrdiť, že dimenzie tej „mojej“ vlasti sa poznávaním trvale menili a mali iný rozmer v detstve, iný dnes. Musím zároveň poznamenať, že som sa narodil v bývalom Československu a rozdelením bývalej federácie sa rozmer mojej vnútornej vlasti nijak nezmenšil, lebo som sa dvoch tretín svojej rodnej krajiny nikdy nevzdal. A ak som pred desaťročiami počas cesty k Čiernemu moru prechádzal cez rumunský Brašov, rozšírila sa moja vlasť aj o tento kút Európy. A to iba preto, lebo z rozprávania starého otca som vedel, že počas vojny sa v tamojšej nemocnici dlho liečil z vážneho zranenia. Ja som potom cez vlastnú optiku túto lokalitu viažuca sa na mne blízku osobu prijal za svoju. Podľa rozprávania starého otca aj obraz niekdajšieho Rakúsko-Uhorska dostával nové dimenzie. Atmosféru Viedne by som dnes zrejme pociťoval inak, keby som nevedel, že ide o hlavné mesto bývalého štátu, v ktorom žili aj moji predkovia. Podobne som si privlastnil v Paríži Eifelovku, lebo viem, že ju pomáhal stavať môj druhý starý otec. Na rozdiel od uvedených lokalít som si podobný vzťah nevybudoval k niektorým miestam v Amerike, hoci tam starý otec prežil podstatne viac rokov ako v Paríži. Jednoducho som tieto miesta osobne nenavštívil a po starom otcovi nemám o nich žiadne dokumenty. V detstve som dlho nemal žiadny vzťah napríklad k Prahe, hoci v tom čase bola našim hlavným mestom. Už pri prvej návšteve to však bola láska na prvý pohľad. A dnes viem, že aj na celý život. Ak lásku k Bratislave môžem prirovnať k manželstvu, v ktorom denne žijem, potom Praha je vzrušujúca milenka, ktorú si môžem dopriať len raz za čas.
Úplne inou je dimenzia môjho vzťahu ku Kanade, odkiaľ po desiatkach rokov od svojej emigrácie niekoľkokrát prišli na návštevu moji blízki príbuzní. Z rozprávania a fotografií som sa akoby stal účastníkom ich neľahkého života pri dorábaní chleba ďaleko od svojho niekdajšieho domova. Dimenzie ich ponímania našej vlasti boli diametrálne odlišné od tých mojich, lebo pre nich nebola pôvodnou vlasťou ani federácia, ani dnešná Slovenská republika, ale najmä v detstve poznané rodisko. Teda niečo, čo vo všeobecnosti nazývame dedovizeň. Ich aktuálnou vlasťou bol už nový domov v zámorí. I keď manželstvá uzavreli ešte v rodnom kraji, až tam budovali svoje obydlia, vychovávali deti. A aj sa rozhodli tam „zložiť svoje kosti“ bez výrazného náznaku nostalgie za krajinou svojho detstva. Ich deti, stále dobre hovoriace po slovensky, sa sem radi vracajú, jadrom ich vlasti je však Kanada, rodisko ich rodičov je len akousi pridruženou zónou.
Určite rozdielne dimenzie bude mať Kanada pre inú moju príbuznú, čerstvú absolventku univerzít v Bratislave a v Prahe, ktorá po úspešnej stáži v Nemecku dostala ponuku pracovať v Edmontone. V inej dobe a za iných podmienok akoby kráčala v šľapajach mojich predkov, ktorí už v dvadsiatych rokoch minulého storočia „anektovali“ časti území štátu Alberta v „krajine javorového listu“ pre moju rozvetvenú „virtuálnu“ vlasť. Lebo postupne od detstva v mojom vedomí, v srdci (ak chcete ?!) moja vlasť rastie, košatie, vyháňa výhonky a ratolesti. Dnes je to už niečo, čo ledva obsiahnem a dokážem presne definovať, a už vôbec nie pomenovať. A ak by som sa čírou náhodou ocitol v kozme, na mliečnej dráhe v priestore medzi cudzími galaxiami, ťažko by som nejakému mimozemšťanovi charakterizoval svoju vlasť. V tých dimenziách hovoriť o Gemeri, Slovensku alebo aj Európe by bolo úplne zbytočné. Asi by som sa snažil vysvetliť, že mojou vlasťou je malý satelit v slnečnej sústave, ktorému populárne hovoríme „modrá planéta“. A možno by som ešte podotkol, ako často zvyknem v odľahlej cudzine hovorievať, že „som prvým, ktorému sa z našej dediny podarilo dostať tak ďaleko“.
Nuž, nezdá sa Vám, že vlasť, a to aj tá Vaša, akoby nemala trvalý rozmer a svoje mantinely ? Že trvá od doby, kedy ste v detstve začali vnímať jej obrysy, a že akoby nemala ani začiatok, ani koniec ! A vôbec : objavili ste už svoju vlasť ? Je to pre Vás niečo konkrétne, alebo iba fikcia ? Zaklínadlo, ktoré potrebujeme vtedy, keď sa chceme na niečo odvolať alebo vyhovoriť. Alebo vtedy, ak sa domnievame, že napr. vstupom do Európskej únie neubránime svoju identitu ? Potrebujeme vôbec vlasť ? A ak áno, tak kedy ? A čo je vlastne vlasť ? Nie je to „iba“ niečo, čo sa rozprestiera vo vnútri každého z nás ?!
