Kultúra ako tovar ? !

Písmo: A- | A+

Áno, produktom kultúry môže byť aj tovar. No nie každý tovar, ktorý sa zrodí v odvetví kultúry, je tovar kultúrny, resp. reprezentuje kultúru v žiaducej kvalite. A vôbec: vieme čo je to „k u l t ú r a“ ?!

         Odkedy sa na našej planéte prejavuje Človek, pretrvávajú a vzájomne sa ovplyvňujú tri základné zložky života: človek – príroda – kultúra. Tri v jednom, v jednote i rozporuplnosti pozemského sveta. Lebo KULTÚRA nie je odvetvie, už vôbec nie rezort, ale celá ľudská civilizácia. Tak to tvrdili už starí Rimania (pozri: Publius Cornelius  Tacitus), definujúc kultúru ako „celkový život spoločnosti“. Ak sa v predchádzajúcich storočiach kultúra (civilizácia) orientovala na materiálny a technický rozvoj, budúce  desaťročia by mali priniesť predovšetkým zásadný rozmach DUCHA. Len duchovne vyspelý a vzdelaný človek môže zmysluplne chápať, využívať a ďalej rozvíjať vedeckú a materiálovú základňu spoločnosti tretieho tisícročia. Ľudský rozmer kultúry musí prameniť z duchovnej podstaty aj z toho dôvodu, že hmotné zdroje sa budú viac a viac vyčerpávať. Kultúra musí byť zároveň stabilizátorom dynamického rozvoja spoločnosti a žriedlom humanizmu, inak hrozí „vykĺbenie“ zmyslu života človeka. Časté obavy z budúcnosti a kolektívnu (celospoločenskú) depresiu ľudstva môže totiž najskôr vyriešiť „vakcinácia“ kultúrou.   

       Z niektorých hľadísk sme však od dôb starovekého Ríma zrejme nepokročili dopredu, lebo kultúre sme nasadili korzet rezortizmu a vtesnali sme ju do mantinelov tzv. „odvetvia kultúry“. A keďže na kultúru aj málo prispievame, tak potom doplácame na nekultúrnosť. Trvale a nedostatočne totiž chápeme význam kultúry najmä na úrovni základných zložiek nášho bytia. Nejde, samozrejme, o formálne uplatňovanie kultúry kdekoľvek, i keď ona je potrebná napríklad aj v poľnohospodárstve, ergo v agro-kultúre. Pojmy sú však iba pojmy, ktoré samotnú kultúru nenahradia, inak by v Anglicku „agriculture“ nemala problémy typu BSE a rozvoj „fyzkuľtury“ v Rusku by sa zrejme uberal iným smerom.     

       Európska kultúra má základy v antike, no vychádza aj zo židovskej, neskôr predovšetkým z kresťanskej tradície. Okorenená islamom a ďalšími kultúrami je Európa úžasným príkladom rôznorodosti a tým aj príťažlivosti. Daňou za tieto hodnoty, žiaľ, sú ešte aj dnes časté národnostné, náboženské a iné konflikty. Niekedy iba preto, že hovoríme iným jazykom, prípadne máme inú farbu pleti, alebo v náboženskom presvedčení uznávame iba tú svoju vieru, nie vieru vo všeobecnosti. Aj z týchto dôvodov si mnohokrát niektoré spoločenstvá uplatňujú právo na „svoju kultúru“ veľmi expanzívne. No ak chceme rozvíjať kultúru, v istom zmysle „európsku kultúru“, musíme zachovať rozmanitosť všetkých kultúr. Kultúrna diverzita je totiž dôležitá tak, ako biodiverzita. Ochrana kultúrnej rôznorodosti sa teda v konečnom dôsledku musí premietnuť do politiky, čo ale neznamená, že rozvoj Európy možno prenechať iba politikom a technikom. Ochranou kultúrnej rozmanitosti chránime ľudskú dôstojnosť, chápaním, tolerovaním odlišností môže sa uplatniť aj kvalita a identita kultúry inej.  „Cudzia“ kultúra sa v rámci globalizácie môže stať kultúrou spoločnou, avšak nie spôsobom, aby bez práva na sebaobranu  stratila svoje pôvodné atribúty. Logicky sa tak dostávame k stanoveniu určitých kritérií, k výberu kultúrnych hodnôt, ktoré predstavujú určitú nadčasovú kvalitu. Výber kultúry a kultúra výberu by mali vychádzať z možností nositeľov príslušnej kultúry, pochopiteľne v rámci etických noriem. Vzájomná tolerancia vo výbere kultúrnych hodnôt nemôže prekročiť určité obecné hranice morálky a vkusu.

        Ak by sme z už povedaného usúdili, že naša kultúra je ohrozená najmä zvonka, nie je to tak. Predovšetkým my rozhodujeme o svojom výbere, každý sa viac, aj menej, prispôsobuje ponuke. Že sa ponuka prispôsobuje žiadostiam? To snáď nikoho nemôže prekvapovať. Sotva ospravedlniteľná je však ponuka bezduchého žánru zo strany tých subjektov, ktoré patria priamo alebo nepriamo pod gesciu štátu. Vrátane tzv. verejnoprávnych inštitúcií (aj keď bez definovania obsahu „verejnoprávny“ by bolo vari lepšie na tento zmätočný pojem zabudnúť).

       Kultúra teda nie je iba rezort, prípadne „kapitola“ v štátnom rozpočte, no prinajmenšom životný štýl, resp. spôsob života spoločnosti. Aj preto ju nemôžeme obmedziť len na chvíle voľna a oddychu. Kultúra pracovného procesu, kultúrnosť v pracovných vzťahoch zásadným spôsobom ovplyvňujú stav nášho vnútra, našej psychiky, nálady. To priamo súvisí s prípravou osobnosti prijať určité produkty z ponuky kultúry, ale najmä s dispozíciou aktívne sa o kultúru zaujímať. Vyčerpaný, takmer vyžmýkaný občan, po práci už sotva siahne po vážnej literatúre alebo ide na „hamletovské“ divadelné predstavenie. Takto „pripraveného“ záujemcu netreba ani postrčiť, aby pasívne padol do kresla pred televíznu obrazovku, na ktorej sa deje čokoľvek, čo nenúti zamestnávať telo a najmä ducha. Otupený duch je vďačný za príťažlivo aranžovanú a rafinovanú ponuku. Smotánkou ozdobené médium nás zároveň presvedčí, že sme úžasní, lebo sme si vybrali správne. Teda práve ich televíziu, bulvárny denník alebo týždenník. Veď tak urobilo aj desaťtisíce ďalších presne spočítaných „píplov“ a štatisticky verných čitateľov. Tento, takpovediac sociologický rozmer, komplikuje v súčasnosti už aj dimenziami nadrozmerný „fenomén“ sociálny. Ním je solventnosť potenciálnych záujemcov o produkty najmä „živej“ kultúry. V každej úvahe o problémoch dneška nemožno finančné možnosti výdavkov občana na kultúru a umenie bagatelizovať. Tento „prozaický“ problém je však zväčša mimo rámca kultúry a je bytostne ekonomický. No bez kultúry a kultúrnosti bude aj ekonomika sotva tak kultivovaná, aby dbala na kultúrne potreby občana. Najmä ak brak, gýč, pompéznosť a nevkus sa lepšie predáva, úspešnejšie sponzoruje a prináša viac zisku. Ešteže neplatí, že čo je drahé, je vždy aj dobré. Našťastie! Už menej šťastný je zámer „spočítavať“ návštevnosť, podľa toho hodnotiť úspešnosť organizácie, resp. jej právo na existenciu. Zbohom vážna hudba, iné menšinové žánre, výstavy umelcov, ktorí bez veľkého hrmotu, kriku a reklamy ponúkajú „len“ potešenie oku, srdcu a duši. Vari „fast food kultúra“ bude na výslní, lebo strhne masy?!

       Treba si uvedomiť, že financie nie vždy produkujú kultúru a spravidla zbohatlíci sa obklopujú nevkusom. Nemožno teda priamo predpokladať, že ak si spoločnosť na kultúru zarobí, tak sa peniaze programovo do kultúry aj dostanú. Príklady zlyhania vidíme aj dnes, a to v mnohých oblastiach. V praxi sa tomu často hovorí protekcia, konflikt záujmov, neprehľadnosť finančných tokov, korupcia atď. „Štátna“ podpora komerčných aktivít by teda nemala pohltiť značnú časť sumy určenej na podporu žánrov, ktoré sú potrebné, ale vzhľadom na ich podstatu nie sú schopné si na seba zarobiť (z celého spektra spomeniem aspoň pôvodnú tvorbu pre deti a mládež).

        Niet tak nízko položenej latky, aby ju mnohí nedokázali podliezť. Aj to je dôvod, aby úlohy a ciele kultúrnej politiky štátu smerovali k výšinám. Nevykročiť z priemernosti a prízemnosti však znamená kráčať v doterajšej strnulosti a demontáži aj tých skromných výsledkov, ktoré slovenská kultúra v nedávnych desaťročiach dosiahla (napríklad v tvorbe ilustrácií pre deti, v kvalite hudobných a speváckych telies a pod.). Keďže „európskej kultúrnej politiky“ zatiaľ niet, aj keď bezpochyby sa bude musieť zrodiť, bude si Európska únia, resp. aj „európska kultúra“ musieť zatiaľ vystačiť so „súčtom“ kultúr jednotlivých štátov. Sotva uspejeme, ak neprinesieme na misky váh niečo, čo kvalitou zaváži a neprepadne ako neplatná minca cez merače pravosti a rýdzosti. Vysoké ciele v kultúrnych zámeroch, koncepciách, stratégiách ale neprejdú, kým kultúra nebude na najvyšších priečkach rebríčka hodnôt a priorít nášho štátu. Organizovanie akéhosi „kultúrneho hypermarketu“ možno zvýši návštevnosť niektorých podujatí, no môže sa stať, že pôjde o podujatia „VyVolených“. Hľa, tu máš, občan, konzumuj, „Veľký Brat“ to podporuje! Nekultúrnosť odetá v módnom rúchu „kultúry“ vygeneruje priaznivé čísla, pekné hlásenia, očakávané štatistiky. A na rozmetanie  popola Fénixa vyhlásime tender...