„Och, zmätok umov !“
- pokračuje básnik. A ja som pokračoval v prechádzke mestom so zmätkom v hlave a v duši.
„Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov ?“
- pýtal som sa v duchu s Hviezdoslavom. Ak totiž zabrali Američania celú ulicu okolo svojho veľvyslanectva, prečo nám berú aj pešiu zónu ?! Neviem ako pre iných, no pre mňa je už tento priestor ako príjemné miesto oddychu nepoužiteľný. Železobetónové základy dimenzií ako pod mnohoposchodovú stavbu, z ktorých vytŕčajú ťažkopádne oceľové stĺpy. Žeby protitankové zátarasy ? No zrejme len hlupák by sa vybral (nepozorovane) na tanku do stredu mesta. Pritom pre modernú techniku sú takéto prekážky hračkou. Keby sme žili v socializme, tak by to bolo jasné. Treba minúť naplánované investície. Takto nerozumiem.
„Och, zmätok umov!“ – tvrdí velikán slovenskej poézie. Veľká je aj jeho socha. Najmä podstavec. Ušetril aspoň dva oceľové stĺpy. Stal sa totiž súčasťou zátarasu. Hľa, aká pocta básnikovi. No oceľové stĺpy vraj budú obložené kameňom a v ňom vytesané Hviezdoslavove básne. Možno by sa hodili Krvavé sonety. Napríklad tieto verše:
„Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
bár zem je pre všetkých dosť širošíra,
chce, aby stretla sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams´ v prázdeň vytískajúc iného ...
