Áno, „stenli“, (aj) prítomnosť je len minulosťou budúcnosti. Ešte ďalej: prevažne o budúcnosti sme rozhodli už včera, či sa nám to páči, alebo nie. Minulosťou sme skrz-naskrz poznačení, aj keď to mnohí neradi priznávajú. A je dobre, ak sa o pozitívne hodnoty minulosti opierame. Historické prostredie miest (na rozdiel od mnohých sídlisk) je takýmto pozitívnym dedičstvom. Ochrana tohto kultúrneho dedičstva je predmetom našej, aj medzinárodnej legislatívy. Členstvom v UNESCO, Rade Európy a iných vládnych i mimovládnych organizáciách Slovensko preberá na seba záväzky. Iste, novú tvorbu v historickom prostredí možno posudzovať z mnohých hľadísk, riešiť rôznou formou, nemal by sa však pritom porušovať zákon. Mesto nie je múzeum, ani konzerva, stavalo sa, stavať sa bude, ide však o snahu dosiahnuť priaznivý výsledok v medziach zákona a slušnosti. Príslušné orgány môžu niekedy povoliť aj zámer neokrôchaného stavebníka a samé niesť dôsledky, stavebník však nemá právo porušovať stavebný zákon, v pamiatkovej rezervácii tiež pamiatkový zákon. O architektúre budovy možno viesť dialóg, polemizovať, chváliť a zatracovať projektanta, všetci budú sotva spokojní. Vždy ide iba o menej alebo viac úspešný kompromis. Od antiky názory na stret starého s novým sa vyvíjajú, zajtrajšok určite prinesie nové riešenia. Odbornosť by však nemala byť nahrádzaná diskusiou laikov s výsledkom: páči sa, nepáči sa. Kvalitu výsledku najskôr garantujú rozsiahle architektonické súťaže, málokedy sa však takýto žiaduci proces využíva. Obava z výsledku je však niekedy silnejšia, ako návrhy rôznych riešení z viacerých súťaží (napr. pokusy rekonštruovať Staromestskú radnicu v Prahe). Polemickú dostavbu historickej budovy Národného divadla však Praha bez obáv realizovala. Novostavba oproti Dómu sv. Štefana vo Viedni, budova bývalého Federálneho zhromaždenia v Prahe a mnohé iné stavby budú ešte dlho témami diskusií tak odborníkov, ako aj laikov, bez akéhokoľvek konsenzu. Ten však ani nie je cieľom. Čas mnohé akosi „automaticky“ vyrieši. Pôvodne zatracovaná Eifelovka sa stala symbolom Paríže, Žilinčania budovu medzivojnovej moderny na námestí nechali zbúrať a nahradiť inou novostavbou. Vojnou zničená Varšava stavala kópie, v Drážďanoch to robia ešte aj dnes. Čo je to však kópia? Oživená múmia alebo „klon“ pôvodnej pamiatky ? Staré telo s novým zažívacím traktom ? V obnovenom gotickom dome, logicky, asi zhotovíme súdobé WC a inú vybavenosť, nebudeme budovať „čiernu“ kuchyňu s otvoreným ohniskom atď. Čiže ide o témy pre mnohé konferencie a dizertačné práce, tu je však podstatné to, či akékoľvek (dobré, aj zlé) riešenie možno dosiahnuť porušovaním zákona ?!
