Problém otvorenej rany v organizme Bratislavy známy tiež pod pojmom „Staromestská“ už desaťročia traumatizuje každého citlivého občana a návštevníka nášho hlavného mesta. Bolo už niekoľko námetov na riešenie, žiadny z urobených krokov však neznamenal ani začiatok cesty k nejakému praktickému výsledku. Mnohí si možno pamätajú pomerne bombastickú kampaň počas éry p. Moravčíka v kresle primátora, kedy kolektív pod vedením dnes už nebohého arch. R. Janáka navrhoval prekrytie Staromestskej. Dnes je tu nový primátor s takouto „víziou“, pričom ďalšie požiadavky okrem prekrytia akosi absentujú. Aj preto som bol opatrný v očakávaní výsledkov nedávneho workshopu, no tak veľké sklamanie som nepredpokladal. Stačí sa ísť pozrieť na výstavu konanú na prízemí Primaciálneho paláca. Ak bolo doteraz mnoho otáznikov, teraz ďalšie pribudli. A obávam sa, že sa objavil aj výkričník. Mesto je v otázke riešenia tohto významného priestoru historického jadra bezradné!
Vždy som bol prívržencom skôr „mäkkých“ alebo žiadnych súťažných podmienok pri hľadaní konceptu (myšlienky) na vyriešenie/tvorbu novej architektúry „na zelenej lúke“. Avšak v prípade Staromestskej považujem za hazard nepožadovať v prvom rade vyriešenie pôvodu „zjazvenia“ tejto časti mesta. Ak totiž iba jeden z riešiteľských kolektívov sa zaoberal aj budúcim „osudom“ ľavobrežných estakád Nového mosta (arch. P. Bauer a kolektív), tak táto požiadavka zjavne nebola jednou z podmienok budúcej humanizácie nezacelenej jazvy historickej Bratislavy. Dopravná „koncepcia“ tejto mestskej časti ublížila, v dopravnom riešení je aj kľúč k odstráneniu estetických, prevádzkových a urbanisticko-architektonických nedostatkov. Nuž a z tohto pohľadu sotva možno zadať podmienky pre workshop/súťaž vlažne, mäkko, s požiadavkou „iba“ prekryť Staromestskú, prípadne zachovať pohľad na hradobné múry. Dopravné vstupy sú totiž na budúce desaťročia tvrdo dané. Aspoň mne to tak vychádza.
Predpokladám, že životnosť Nového mosta je cca 100 rokov a viac. To znamená, že ešte aspoň 60/80 rokov sa jeho konštrukcia bude týčiť nad riekou a ovplyvňovať panorámu mesta. Tak dlho by zrejme mali slúžiť „slučky“ a iné brutálne konštrukcie ľavobrežných estakád a súvisiacich komunikácií. Ak má obludnosť týchto dopravných prepojení, podjazdov a nadjazdov ešte toľko desaťročí špatiť daný priestor, tak to by bolo nešťastím. (Rovnako nešťastný niekoľko desaťročí je obslužný uzol liniek MHD práve pod Novým mostom. Ak niekto nepociťuje to „estetické“, splodinami a hlukom zamorené barbarské prostredie nástupných a konečných zastávok, tak je zrejme celkom otupený jeho cit pre niečo zdravé, pekné, praktické. Radový občan Bratislavy je skrátka obeťou sna o tom, že žije v ľudskom hlavnom meste). Ak by sa totiž mohlo s estakádami hýbať, tak treba urobiť niečo s intenzitou dopravy na Novom moste. Zníženie sa tak skoro nečrtá, rozhodne nie pred vybudovaním „nultého“ diaľničného okruhu. Predpoklady usmerniť intenzitu dopravy a väčšie počty vozidiel na nábrežie na „úkor“ Staromestskej zlyhávajú na neustále intenzívnej premávke pozdĺž Dunaja. Tu zlepšenie očakávať nemožno, lebo dostavbou komplexu Eurovea a River Park hustota vozidiel asi vzrastie. Ďalšie zhoršenie hrozí po dokončení (znovupostavení) Podhradia, prípadne po realizácii novej výstavby na území PKO, Karloveskej zátoky atď. Takéto „reťazenie“ mohutných stavebných komplexov pozdĺž toku je zo strany kompetentných orgánov mesta nezodpovedné, bariéra medzi Dunajom a mestom sa ešte znásobí. Keďže množstvo áut z Nového mosta smerom k Hodžovmu námestiu sotva klesne, je žiaduce humanizovať tento dopravný koridor najmä v úseku k Dómu sv. Martina a v okolí dómu. Práve tento úsek zostáva málo povšimnutý, účastníci workshopu viac riešia prieťah Staromestskej od dómu smerom do mesta. Tam však doprava v terajšej úrovni veľmi neprekáža, Kapucínska ulica vrátane električkovej trate k tunelu je riešená mimoúrovňovo. Prekrytie tohto úseku by bolo plytvaním prostriedkov, zbytočným luxusom, najprv treba riešiť najmä priestory v okolí dómu. Ak si uvedomíme, že ide o korunovačný chrám uhorských kráľov a dnes katedrálu arcidiecézy, je vstupný priestor do dómu a priľahlé okolie veľkou hanbou tak mesta, ako aj Slovenska. Pritom by riešenie nemuselo byť až tak komplikované, rozhodne by sa nemuselo spájať s prekrytím Staromestskej. Stačilo by totiž urobiť podjazd nie na odbočujúcom pruhu smerom na nábrežie, ale podjazd hlavnej trasy pred dómom. Odbočujúci prúd (z podjazdu) by sa síce zdvihol do dnešnej úrovne hlavnej vozovky, no tým že odbočí k Dunaju celý priestor pred dómom by zostal voľný, teda využívaný chodcami a pre vytvorenie plynulej pešej trasy spájajúcej historické jadro (z oboch strán dómu) smerom na Beblavého a hrad. Teda dôstojné riešenie trasy, ktorá dnes prechádza popri Bibiane pod dopravnú trasu a schodmi smerom k Domu u dobrého pastiera. Najmä by však opticky „zmizla“ pod terén doprava, pokračovanie cestného koridoru v dnešnej úrovni hradobnej priekopy cca od polovice Staromestskej nemusí byť prekážkou. Riešenia, ktoré vzišli z workshopu, zväčša aj tak vytvárajú len akúsi „dopravnú zápchu“ vytvorenú budovami postavenými v trase smerom k Hodžovmu námestiu. Teda až na jedno „odvážne“ riešenie, ktoré akoby spadlo z kozmického priestoru. Na škodu veci vyzerá tak, že mohlo „spadnúť“ kamkoľvek, všade by mohlo plniť ten istý účel. Dosť pochybujem, že to autori mysleli vážne, možno iba chceli upozorniť na absurdnosť podmienok „workshopu Staromestská“.
Nie, určite nehodlám projektovať. Osobne by som inak pristupoval aj k problému „vstupu z mosta do mesta“, ktorý načrtol arch. Bauer a kolektív akousi „dierou alebo tunelom“ do domu, ktorým prekrýva ľavobrežnú estakádu. Skôr by som volil z oboch strán zástavbu s náznakom ulice, do ktorej sa plynulo vchádza do mesta a vzápätí sa dopravná tepna vnorí do podjazdu pred dómom. V každom prípade je humanizácia alebo dôsledná prestavba tohto obludného cestného pletenca základom dosiahnutia priaznivého výsledku. Aj preto mala byť táto úloha jadrom požiadavky už pri zadávaní súťažných podmienok na Vydricu, ako aj podmienok predmetného workshopu. Inak ide o plytvanie prostriedkami a zo strany radnice hazardom nielen s tvorivými silami architektov, ale aj s dôverou a trpezlivosťou občanov. Zmarená bola ďalšia šanca. Ak neveríte, navštívte výstavu v Primaciálnom paláci.
