Komunistická totalita dôkladne využila oba konce boľševickej palice, právo udierať si dokonca zakotvila do ústavy. Strana sa snažila vedúcu úlohu „zdokonaliť“ na vševediacu, všadeprítomnú a všemohúcu. Druhý koniec palice potom viacerých z jej vlastných radov poslal na popravisko. Keďže k „tretiemu koncu“ komunistickej palice doteraz nedošlo, z času načas pociťujeme štuchance jej oboch koncov. Mnohí síce tvrdia, že ide o plody demokracie, sotva to však môže byť pravda, lebo zarodiť môže len dospelý organizmus. A naša demokracia nedosahuje ani vek pubertálny. Príkladov existujú mnoho, často ich však prehliadame. Viacerí si na množstvá nedostatkov a arogancie zvykli, iní sa pubertálnych rokov demokracie zrejme boja. Keďže tomuto kritickému obdobiu sa vyhnúť nedá, treba sa aspoň snažiť zmierniť dôsledky. Žiaľ, my sa prevažne správame opačne, takmer masochisticky. Pohodlné je veriť skôr rôznym sľubom a smerom, ako rozumu a vlastnému úsiliu niečo zmeniť.
Naivne sme sa po roku 1989 domnievali, že občania sa hromadne chopia svojich práv a budú sa domáhať rozhodovania o veciach bytostne občianskych. Skôr opak je pravdou. Príležitosť zneužili špekulanti a tunelári, predovšetkým tí, ktorí majú blízko k držiteľom moci. Pritom často zástupcovia štátu a ľudu, tak na miestnej a ústrednej úrovni, konajú viac pre seba a úzke skupiny, ako pre občanov. Niet divu, že mnohí sa vo veciach verejných neangažujú. Ak sme v novembri 1989 deklarovali, že „nie sme ako oni“, o mnohých sa dnes už dá povedať, že sú horší ako „oni“! A kdeže sú také „vynálezy“ akou bola v dobe „perestrojky“ napríklad „glasnosť“? Ak sa občan chce vyjadriť, alebo aspoň dozvedieť o zámere alebo začatej činnosti v svojom okolí, musí organizovať protestné stretnutia a petície. Pritom z informácií, ktoré by mali byť verejne prístupné, získava sotva odrobinky. A prekvapujúce je, že pracovníci príslušného úradu ani netaja embargo, sem-tam sa aj prerieknu a prezradia meno funkcionára, ktorý si „právo na vlastníctvo“ informácií vyhradil. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám mnohé zlepšil, no nezmenil realitu, ktorá je svojskou odrodou demokracie, ľudovo nazvanej „na Slovensku je to tak“. Mnohí občania možno zistia údaje napríklad o stavbe na kľúčovom pozemku, ten hlavný problém sa ale nevyrieši. Nedodržujú sa totiž pravidlá bežné v demokracii, kedy sa o dôležitých investíciách vedú verejné diskusie a architektonické diela sa realizujú na základe verejných anonymných súťaží. V mnohých prípadoch dokonca medzinárodných. U nás často straníckymi a skupinovými záujmami sú prevalcované posudky odborníkov, prípadne aj pripravené rozhodnutia štátnych alebo komunálnych orgánov.
Deformáciami sú poznačené rozhodovania vo viacerých oblastiach, ktoré majú zásadný význam pre nás všetkých. Ak by sme predpokladali, že zákony platia predovšetkým pre štátnych a komunálnych predstaviteľov, je to predpoklad zväčša naivný. A k náprave rozhodnutí často nedôjde ani vtedy, keď na porušenie zákona upozorňujú médiá a na poplach bijú dobrovoľné organizácie a občianske združenia. V posledných rokoch sa prehrešky voči pravidlám trestuhodne tolerujú napríklad v oblasti ekológie, v ochrane kultúrnych a prírodných hodnôt, v ochrane pôdneho fondu. Výsledkom sú zhubné aktivity a povolená výstavba v chránených územiach, automobilová súťaž v národnom parku, benzínové čerpadlá postavené pod oknami obytných budov a pred bránou do botanickej záhrady, výstavba golfového ihriska v ochrannom pásme vodného zdroja. Niekedy si tzv. “pozornosťou“ alebo politickou príslušnosťou spriaznení konatelia zaistia „zákonnosť“ výnimkami od príslušného ministerstva alebo priamo od ministra. Parafrázujúc známe rímske príslovie dnes môžeme povedať, že „čo je dovolené bohovi, je u nás dovolené aj volovi“. Takéto prostredie umožňuje, že „vplyvný“ stavebník vystavia vilu na základe ohlásenia úprav oporného múru, vo vilovej štvrti vyrastie gigantické sídlo súkromnej firmy, pričom sa likvidujú také atraktívne výhľady na mesto, ktoré ešte donedávna obdivovali mnohé zahraničné turistické výpravy. Občanovi, ktorému tento spôsob tvorby obrazu mesta nie je ľahostajný, zostanú oči nie pre krásu, ale pre plač. Iniciatívou môže potom plytvať napríklad v „ľudovej slovesnosti“. Aj preto rozostavanú budovu v miestach vyhliadky z bratislavského Slavína obyvatelia dnes populárne nazývajú „jadrový reaktor“ alebo „boľševik“. V čase mojej prechádzky na týchto miestach jeden mladík trefne poznamenal, že tá stavba sa tam hodí ako hrbatému batoh. Prirovnanie je to vtipné, no aj tak sa všetkým s uvedenou telesnou chybou ospravedlňujem. Neviem len, ako sa kompetentní predstavitelia ospravedlnia občanom za to, že svojou neschopnosťou a skorumpovanosťou dovolia na desaťročia zhyzdiť nejeden priestor v našich mestách, dedinách a v rôznych častiach slovenskej krajiny. Ťažko sa budú ospravedlňovať tiež tí, ktorí sa pod nekvalitné projekty podpísali, či už s diplomom, s licenciou, alebo bez nich.
Ak dnes kompetentní šermujú prvým koncom palice, môže sa im ľahko stať, že sa jej druhý koniec časom obráti proti nim. Našou prvoradou úlohou by však mal byť „tretí koniec palice“. Treba definitívne skoncovať aj s poslednými ostrovčekmi totality, treba zabezpečiť definitívny koniec „bakule“ komunizmu. Zrejme v našom prostredí je to úloha pre viac generácií. Nevypláca sa ani nedôslednosť. Povrchné zahrabanie palice môže mať za následok iba jej pomalé zahnívanie a z toho plynúci hnilobný zápach. Už vidím, ako mnohí nado mnou „lámu palicu“. Tým iba, ako som už uviedol, rozmnožujú ich počet. Môžu potom právom očakávať, že sa viac palíc obráti aj proti nim. Nuž a poniektorí dostávajú po tvrdohlavej „palici“ už dnes. Našťastie, takéto „palice“ nemajú koniec.
