Mňa osobne síce štve, že bol komunistickým funkcionárom, no keby ním nebol, zrejme by sa nestal osobnosťou. (Iste, ťažko to možno tvrdiť, ale to ma neštve). Najviac ma však štve naša (ne)úcta k nemu. Ak totiž naozaj ide o osobnosť, ktorej meno „berú nadarmo“ najmä naši najvyšší predstavitelia pri rôznych výročiach a oslavách. Ale to je asi tak všetko.
Už samotné Námestie Alexandra Dubčeka v Bratislave je dostatočnou hanbou. Jama medzi parkoviskom, kaviarňou a cestou k hospodárskemu vstupu do hradu. Ak sa uskutoční projekt „Romanovej lanovky“, bude jeho busta ozdobou vrcholovej stanice plánovaného pozemného výťahu. Trestuhodne sa nevyužila možnosť vybudovať pamätnú izbu A. Dubčeka vo vile na Mišíkovej 31, v ktorej prežil podstatnú časť svojho pohnutého životného osudu. Čiže len pár metrov od miest, kam na vyhliadku nad mestom (pod Slavínom) príde denne množstvo autobusov s domácimi a zahraničnými turistami. Šancu zriadiť vo vile rezidenciu niektorého vrcholového predstaviteľa štátu (napr. na spôsob stáleho sídla úradujúceho britského premiéra) „prešustroval“ už bývalý prezident kúpou nevyhovujúcej a zbytočne drahej vily od býv. VSŽ. Dnes je ten dom novým vlastníkom úplne prestavaný. V predzáhradke, kde AD pestoval ruže (o čom existuje aj francúzsky šansón) je dnes jama, garáž a hora betónu.
Hľa, aj takto degradujeme našu (národnú) pamäť. Niet divu. Kým napr. „Pamäť sveta“ je zoznamom skvostov kultúrneho dedičstva ľudstva, slovenská „pamäť národa“ (pozri Ústav pamäti národa) je agenda o „skvostoch“ nášho udavačstva.
Nie, neobdivoval som Dubčekovskú myšlienku rekonštrukcie (humanizácie) socializmu. Nenadchla ma idea bývalého režimu s „ľudskou tvárou“. No bola mi veľmi sympatická jeho „ghándiovsky“ nenásilná vzbura voči diktátu Moskvy. Ukážka, že Československo chce a môže existovať aj bez uznesení Kremľa. Preto v mojich študentských očiach AD zažiaril ako supernova. Supernova v „galaxii“ nazývanej „Komunistický (Východný) blok. Možno aj preto mi bolo v tento deň pred trinástimi rokmi clivo. Vtedy definitívne odchádzala “Pražská (Dubčekovská) jar“, nastúpila sychravá bratislavská jeseň a vo mne doznievala
„Modlitba za nežné umieranie“
Z á n i k s u p e r n o v y
Na cestu Alexandrovi Dubčekovi
Už si vymenil svoje letiace BMW
za vesmírny koráb do večnosti.
Príťažlivý snúbenec našej slobody
teraz holduješ ako bohatý ženích
za okrúhlym stolom Najvyššieho,
už si pre Teba prišla nevesta
odetá v rúchu snehobielom.
Si najslobodnejší medzi slobodnými
a najväznenejší z väznených.
Na protiľahlom brehu brieždenia,
v (Slávičom) údolí mŕtvych kráľov
na tmavú celu dreveného sarkofágu
klopú kúsky vlhkej rodnej hrudy.
Žiadny (náhrobný) kameň neslobody
nie je pre Teba dosť ťažký,
ani v túto chvíľu Ťa neustrážili
Tvoji tajní čierni anjeli.
Z nekonečnej hĺbky nebies
nám trúchliacim dnes žehná
usmievavý pohľad Tvojich očí.
A teleskopy pozemského sveta
v mieste zaniknutej supernovy
zaznamenali svetlo stálice
prvej veľkosti.
Bratislava , november 1992
