Aj predvčerom akcia prebiehala po dôkladnej príprave. Všetko rozložené na stole, nástroje sa ligotali v jasnom bielom svetle. Plachta bola rozprestretá všade vôkol, keďže drobné kúsky môžu odfrkovať na všetky strany aj do veľkej vzdialenosti. Rozložitá substancia pripravená na zákrok už dlhšie ležala na stole, guľatosť tvaru spôsobovala nestabilitu a občasné kývanie. Hlavný aktér si starostlivo upravil plášť a uvážlivo siahol najprv po kliešťach. Druhou rukou pridŕžal pologuľu obnaženej chrupavky a silným tlakom sa snažil prepracovať dovnútra. Zreteľné praskanie a puknutie naznačovalo, že čoskoro sa objaví dostatočný otvor. Ešte jedno silné zatlačenie a objavila sa svetlá hmota dobre známych tvarov. Mozgovňa! -skríkol by laik. Chirurg však zostával pokojný. Pomaly odložil kliešte, jemne sa dotýkal pravej hemisféry a snažil sa vyslobodiť hmotu z objatia tvrdej a krehkej škrupiny. Jej ostrá hrana škrabla palec špecialistu, no ten vytrvalo a nerušene pokračoval v začatom diele.
Keď sa celou rukou zmocnil mozgovej hmoty, oddelil z nej dostatočne veľký kus a vložil si ho do úst. Slastný výraz naznačoval spokojnosť nad vykonaným zákrokom. Tiež som siahol po kliešťach a pustil sa sám vykonávať tento chirurgický a priam rituálny zákrok. Rozdrvil som ďalší vlašský orech a dal som sa konzumovať jeho jadro, vychutnávajúc charakteristickú a nezameniteľnú chuť. Vraj je to dobré na nervy.
