Inak by to bol celkom obyčajný územný útvar, keby nemal nadmernú administratívu. Na neveľkej rozlohe krajiny vykazovalo svoju činnosť sedem ústredných, sedemdesiatsedem regionálnych, sedemstosedemdesiatsedem stoličných a sedemtisícsedemstosedemdesiatsedem miestnych úradov. Napriek tomu, že nikde nebolo ani chýru o úradníckej škole, úradníkov stále pribúdalo. Problém rastu administratívy narástol do takej miery, že si s ním už ani regionálne úrady nevedeli dať rady. A tak Ústredná rada v hlavnom meste New Stampel (vyslovuj „ňjú štempl“) prijala uznesenie na riešenie tohto kritického stavu. Regionálne, stoličné a miestne úrady rozpracovali uznesenie a prijali opatrenia v rozsahu svojich administratívnych právomocí. Na všetkých stupňoch boli zriadené komisie na posudzovanie možností znižovania administratívnej náročnosti. Vedecký prístup v plnení úloh mal sledovať nový centrálny Výskumný ústav znižovania administratívy. Ústav postupne zriadil svoje pobočky aj v jednotlivých regiónoch. Na návrh ústavu bol vytvorený štvrťročný štatistický výkaz o znižovaní administratívy. Výskumný ústav tlačív a hlásení doplnil výkaz o nové rubriky a zisťované údaje.
Napriek vylepšovaniu výsledku zo strany vykazujúcich jednotiek ani po dvoch rokoch sa neprejavilo viditeľné zníženie administratívy. Krajina zároveň požiadalo o financovanie úlohy zo štrukturálnych fondov. Výskumný ústav tlačív a hlásení pozval ku spolupráci ďalšie výskumné pracoviská. Niektoré spoluprácu odmietli s dôvodu vyťaženosti administratívnymi úlohami. Výskumný ústav verejnej mienky rozoslal a vyhodnotil dotazník s otázkou, či je administratíva v krajine neúnosná. Väčšina respondentov neodpovedala. Mlčanie tak svedčilo o kladnej odpovedi na položenú otázku. (Kto mlčí, ten svedčí!) Zaujímavé boli aj výsledky tematických úloh niektorých vedeckých pracovísk. Ústav pracovného a mimopracovného pohybu sumarizoval výsledky tézami: „čo sa vlečie, neutečie“ a „pomaly ďalej zájdeš“. Ústav verejného osvetlenia hodnotil výstup výskumnej úlohy záverom, že „pod lampou je najväčšia tma“. Zo spleti výsledkov nedokázali úlohu úspešne uzavrieť ani pracovníci Výskumného ústavu rozvoja výskumnej činnosti, potvrdil sa však stúpajúci počet úradníkov. Na riešenie tohto stavu bola preto zadaná nová výskumná úloha, paralelne viacerým vedeckým ústavom.
Do riešenia sa zapojil aj Výskumný ústav vývoja štatistických formulárov, čo znamenalo zásadný obrat v odhalení pôvodu rastu byrokracie. Dosiaľ nezistený pracovník tohto ústavu upozornil na svojho kolegu, ktorého práca a iniciatíva bola už dlho tŕňom v oku viacerých členov kolektívu. A tak sa zistilo, že pôvodcom celého nešťastia v Byrokrajine je drak. Teda presnejšie úradník menom Jack von Drack. Niektorí ho však s obľubou volali „Von-draček“. Všetko by síce bolo v poriadku, keby J. von Drak nebol do roboty ako drak. Celé dni trávil nad zdokonaľovaním tlačív, vymýšľal nové výkazy a hlásenia. Inak bol skromný a mnoho nežiadal, iba panensky biely papier. Toho „konzumoval“ celé hromady. Taká pažravosť sa mu však tolerovala, lebo nadriadení sa chválili výsledkami jeho práce, čím sa im dostávalo uznania aj na Ústrednom úrade tlačív. Ten následne tlačivá schvaľoval a zavádzal do praxe.
Keďže opatrenia na znižovanie administratívy boli čoraz naliehavejšie a uznesenia centrálnej vlády prísnejšie, došiel príkaz nášho „dráčika“ zlikvidovať. V tom sa však vynoril vážny problém. Drakov v krajine vyhubili pred mnohými rokmi a drakobijci buď vymreli, alebo sa rekvalifikovali na iné profesie. Najslávnejší z nich s titulom „zaslúžilý drakobijca“ odišiel pred rokmi zlikvidovať draka do cudziny, kde sa oženil s dcérou panovníka. Návrh pozvať ho späť do Byrokrajiny bol úradmi zamietnutý z obavy pre zdĺhavým vybavovaním vízových formalít. Stal sa totiž vážny incident, keď nedávno po prehratom hokejbalovom zápase a následnej šarvátke divákov obe krajiny prerušili vzájomné styky.
Nereálnou sa stala aj možnosť využiť ďalšieho „vzorného drakobijcu“ Old Forehanda (vyslovuj „ould forhend“), ktorý sa dostal do nemilosti kvôli neprehľadnému sprivatizovaniu firmy Šarkan s.r.o., v ktorej rozvinul výrobu papierových šarkanov, exportovaných najmä do zahraničia. Nuž poslednou nádejou zlikvidovať draka sa stal Big John (vyslov „big džon“), nazývaný aj „hlúpy Jano“. Nemal síce tituly, no valaškou sa oháňal jedna radosť. Aj keď bol najlepší z drakobijcov, udelenie titulu mu vždy bolo zamietnuté, lebo chodil za manželkou miestneho starostu a mal sklon k alkoholu. A tak aj v čase, keď nebolo na stínanie dračích hláv, dokázal sa Big John poriadne „sťať“. Nuž a raz tak vystrájal a zastrájal sa, že rozrúbe starostu, až mu bola valaška úradne odňatá aj s povolením na jej nosenie.
Požiadavka na likvidáciu draka bola dostatočným dôvodom na vrátenie valašky, Big John však musel o to požiadať stoličné úrady. Keďže na ojedinelú žiadosť nemala krajina príslušné tlačivo, musel Big John požiadať úrady o výnimku z obvyklého postupu. Vzhľadom na vzťah žiadateľa a starostu bola na úrovni miestneho úradu žiadosť zamietnutá. Big John sa odvolal na stoličnom úrade, ten však po niekoľkotýždňovom skúmaní „neobvyklú“ žiadosť postúpil regionálnemu úradu. Po necelom roku bolo z hlavného mesta New Stampel inštančným postupom Johnovi oznámené, že žiadosť o vrátenie valašky nemusí byť podaná na normovom formulári, ale obvyklým úradným listom. Big John tak obratom urobil a list na miestny úrad podal. Ten zaevidoval a preskúmal žiadosť a po posúdení drakobijcových zásluh ju postúpil obvyklým postupom vyššie na stoličný úrad. A Big John čakal týždne a mesiace kým úrady jeho žiadosť zaevidujú, preskúmajú a postúpia ďalej, až kým sa dostane až na ústredný orgán. A keďže Big John, ergo „hlúpy Jano“, bol predsa aj trochu hlúpy, čaká dodnes ...
