Každá spoločnosť je pomerne štruktúrovaná. Nie sme rovnakí. Možno si spomíname na dedinské zábavy, kde si niektorí chlapci riešili svoje konflikty bitkou. Jednoducho silou. Ak chcel mať jedinec väčšie šance, prizval si k bitke kamarátov.
Tento spôsob sa prenáša i do bežného života. Malí obchodníci sa združia do obchodných združení a snažia sa byť silnejším partnerom veľkým obchodným sieťam. Pracovníci vo firmách si založia odbory, aby ich vyjednávacia sila bola vyššia. Štáty si vytvárajú vojsko, aby odstrašili prípadného nepriateľa.
Zdá sa, že k dosahovanie svojich cieľov si ešte stále volíme silu.
Život človeka nie je tak zložitý, ako sa zdá. Ak uznávame silu, ako jediný nástroj k dosiahnutiu cieľa, zvyčajne sa k tomuto spôsobu pripájajú ďalšie hodnoty, ako sú prefíkanosť, klamlivosť, zavádzanie, sebeckosť, tajenie úmyslov, mnohokrát je to podvod, ba i zrada. Jednoducho je to boj.
Ak si vezmeme ako nástroj k dosiahnutiu cieľa čestnosť, k takémuto spôsobu sa zvyčajne pripájajú hodnoty ako je, priamosť, dôvera, vytrvalosť, pravdovravnosť, vynaliezavosť, kreativita, otvorenosť.
Naše Slovensko je dnes v desivej situácii. Do popredia sa derie hrubá sila a to do konca z takých úrovní, kde by sme ju skutočne nečakali. Ale poďme postupne. To, že poľnohospodári si chcú vydobiť svoje požiadavky blokovaním ciest, je prejavom sily. Návod je jednoduchý – ak nás nevypočujete, nedovolíme vám pohybovať sa po cestách, chodiť do práce, do školy, k lekárovi a tak podobne. Traktormi zablokujeme cesty a poďme sa dohodnúť.
Žiaľ, v poslednej dobe sa doslovne roztrhlo vrece s nátlakmi akéhokoľvek druhu. Svoje odbory si založili učitelia, svoje odbory si založili i lekári. Je desivé, ak inteligencia štátu sa snaží získať nejaké výhody silou. Učitelia, ktorí v práci formujú budúcu inteligenciu svojim postojom k životu , svojim citom a vášňou k prednášaným predmetom, ktorí vychovávajú a ktorí bývali mnohokrát inšpiratívnymi pre svojich študentov, si založia odbory. Preč je diskusia, argumenty, sila faktov, preč je jemnosť a inteligencia v dosahovaní svojich cieľov. Zatlačíme silou odborov a vydobijeme si svoje.
Lekárske odbory. Lekár je predsa niekto! Je to človek obetavý a ochotný obetovať pre pacienta svoj čas, svoju múdrosť, svoju rozvahu. Silou sa predsa nedá liečiť. Liečba je predsa jemné pôsobenie na organizmus človeka, aby sa navrátil k pôvodnej rovnováhe. Sila tu nemá žiadne miesto.
Slovensko je choré. Všetky čestné hodnoty pre dosiahnutia cieľa sa strácajú. Úraduje hrubá sila. Sila peňazí, sila traktorov, sila odborov, sila straníckych centrál, sila informácii. „Úradujú“ právnici, úradujú súdy.
Poraďte, akou silou sa majú spojiť chorí, aby dosiahli svoje požiadavky? Silu už nemajú a ani traktory. Aké odbory si majú založiť naše deti, aby neboli zneužívané, aby sa mohli učiť v bezpečí a boli pod ochranou múdrych učiteľov? Ako sa máme spojiť my, občania Slovenska, ak chceme žiť v štáte, v ktorom sa každý presadzuje svojimi hodnotami a nie silou?
Zdá sa, že sme rezignovali na čestnosť. Zabudli sme, že aj najšľachetnejší cieľ stráca zmysel, ak ho dosiahneme nečestne, ak ho dosiahneme pomocou sily. Všetci pozerajú na politikov a hovoria – to oni, to oni sú tí klamári čo menia svoje politické kabáty, menia názory, nedá sa im veriť. Ale akí sme my? My sme tí čestní a pravdovravní? Veď my denne vytvárame kultúrne pravidlá pre život každého z nás. To my uhýbame a krivíme pravidlá. To my klameme (a nechávame sa klamať) v reklamách, to my sa snažíme vybaviť prednostné ošetrenie u lekára, to my hľadáme cesty, aby deti uspeli na prijímacích skúškach na školy, to my podporujeme silu a agresivitu v našej spoločnosti.
Ešte stále chceme meniť svet silou? Nie je čas trošku zmeniť kultúru? Neskúsime žiť trošku čestnejšie, láskavejšie? Ak sa raz ľudia rozhodnú, že chcú vyliečiť Slovensko, musia začať od seba. Každý jeden z nás je bunkou spoločného organizmu zvaného Slovensko. Musíme sa vyrovnať a neuhýbať. Musíme začať počúvať jeden druhého. Nehľadať kratšie cestičky. Potom môžeme vyžadovať čestnosť od politikov. Skôr nie.
