Je mnoho hodnôt, u ktorých vnímame ich jestvovanie ale ich nevieme uchopiť pre seba a tým ich sprítomniť. O láske snívame, spievame, ale jej plnosť zažil málokto. Podobné hodnoty sú spravodlivosť, nádej a tak podobne.
Slobodu si predstavujeme, ako možnosť robiť čokoľvek, žiť akokoľvek. Máme pocit, že sme zviazaní spoločenskými konvenciami, spoločenskou kultúrou, náboženstvom, zákonmi daného štátu. Neviditeľné mreže sú všade okolo nás. Pre ženy je diktát módy veľmi silný, pre všetkých sú to rôzne druhy presvedčení, ktoré nás nepustia za tieto presvedčenia.
Náš život je vo svojej podstate krehký. Skúmanie života sa ukazovalo vždy pomerne riskantné. Cestovatelia putovali naprieč rôznymi kultúrami a zažívali ich pôsobenie na sebe. Nebola to iba dravá zver, ktorá ich ohrozovala. Vždy ich viacej ohrozovali zvláštnosti daných kultúr, hlavne ak ich nedodržiavali.
Dnes často putujeme vo svojej mysli. Predstavujeme si svet, odkladáme jednotlivé presvedčenia a pozeráme čo je za nimi. Často sa nám stáva, že nenachádzame nič. Zisťujeme, že to, čoho sa obávali naši predkovia, ktorí vytvorili danú stopu vo svojej kultúre (nejaký druh presvedčenia), už nejestvuje. Čo sa stalo? Naši predkovia sa mýlili? Myslím si, že nie. Myslím si, že daný problém sa pri osvetlení našou mysľou zmenil, doslova sa stratil a vytvára buď malú, alebo takmer žiadnu hrozbu.
Strach nás formoval veľmi dlhú dobu. Príliš dlhú dobu. Dodnes hrá v našich životoch veľkú úlohu. Strach vytváral prekážky, ktoré sme mali zvládnuť, ak sme sa chceli posunúť v živote ďalej. Neustále sme boli nútení rešpektovať nejaké druhy hraníc, v ktorých sme sa mohli pohybovať. Zákony štátov, rodinná kultúra, náboženské presvedčenia, kultúrne presvedčenia. Keď sme prekročili hranicu, nasledoval trest. Ak sme niekoho zabili, prišiel trest, ak sme nelegálne prekročili hranice štátu, prišiel trest, ak sme si obliekli nevhodné oblečenie, prišiel trest, aj keď len vo forme určitého posmechu.
Ako sa oslobodiť? Ako odstrániť to čo nás spútava a bráni nám žiť slobodne? Skúšame všetko. Žijeme ako bezdomovci a ignorujeme mnohé zo zákonov. Teoreticky sme slobodní. Nemusíme do práce, žijeme zo dňa na deň, myslíme si čo len chceme, bývame hocikde, nerešpektujeme žiadne kultúrne obmedzenia. Sme však slobodnejší? Ukazuje sa, že vôbec nie. Náš život vôbec nie je ľahší, krajší a ani slobodnejší.
Mnohí ignorujú hodnoty a chcú zažiť úplnú slobodu. Prečo sa majú podriaďovať zdržanlivosti v sexe, jedení, pití? Veď sú slobodní! Je to tak? Neustále narážame na mantinely svojich správaní. Neustále je niečo, čo nás vracia späť. Niekedy sú to choroby tela, niekedy sú to duševné choroby a niekedy je to iba strata chuti do života.
Čo je to vlastne sloboda? Je to skutočne to, že môžem robiť to čo chcem? V ľudskej spoločnosti predsa jestvujú hodnoty ako sú zodpovednosť, morálka, povinnosť a ďalšie.
Počas pôsobenia Covidu 19 sa ľudia sťažovali, že štát im berie slobodu, ak ich núti používať rúška, ak ich núti očkovať sa. Jestvuje individuálna sloboda?
Každý človek je jedinečnou bytosťou. Každého predstava o živote a slobode je iná. Zisťujeme, že nie je možné akýmkoľvek spôsobom spútať, obmedziť ľudského ducha. Napriek tomu musíme spoločne žiť. Vytvárame určitý organizmus života a obmedzenia, hranice, naše presvedčenia si vytvárame my sami. Hodnoty a presvedčenia o živote sme si doslova odžili. Vyskúšali sme si, ako je to žiť v ohrade vlastných presvedčení a chceme zisťovať, čo je za ich hranicami. Počas socializmu sme vytvorili ploty na hraniciach medzi západom a východom. Mnohí zahynuli pri prekonávaní hranice. Hranica bola doslova výzvou na jej prekonanie. Dnes, keď sme sa otvorili a odstránili ploty z našich hraníc, sa nám zdá nepredstaviteľné, ba až absurdné, že by sme ich opäť budovali.
Sme spoločenský organizmus. Sme ľudský organizmus. Slobodne sa necítime ako bezdomovci, lebo nám chýba to, čo nám dáva spoločenský organizmus. Podiel na ľudskej kultúre (bývanie, služby, ...), ochrana (zdravotníctvo, poriadkové služby...), spoločenské uznanie, kde máme asi najväčšie nedostatky. Hovoríme JA SOM, ale ešte stále potrebujeme aj to TY SI a MY SME. Na našu individuálnu slobodu sme ešte „nedorástli“. Nevieme žiť sami. Preto vedome dodržujeme jednotlivé „obmedzenia“, ktoré nás zároveň formujú a vyzývajú k pohľadu za dané obmedzenie. Neustále hovoria – čo je za tou ohradou, za plotom?
Môžeme vôbec zažiť slobodu? Ak jestvuje pojem slobody, tak by mala jestvovať aj samotná sloboda. Zatiaľ ju nevieme uchopiť, definovať. Znamená to jednoduchú skutočnosť. Na našej úrovni tela a duše je sloboda nedosiahnuteľná. Keďže ju vnímame, nie sme od nej až tak ďaleko a môžeme sa ku nej začať približovať. Nie každý slobodu chce, pretože prináša viacej zodpovednosti za seba, za spoločnosť a postupne i za prírodu okolo nás.
Sloboda je ako vtáča, ktoré s ľahkosťou poskakuje pred nami a vedie nás ku sebe samým. A my odstraňujeme jednotlivé presvedčenia, jednotlivé „ploty“, aby sme sa spoznávali a objavovali jeden druhého. Je dôležitá naša cesta životom! Je to dobrodružstvo a je dôležité, aby sme boli dobrým družstvom.
