Viete si predstavit Rakusana, który sa boji ist na vylet do Bratislavy, lebo ho tam urcite okradnu a mozno aj zabiju? O Slovensku sa v statoch Zapadnej Europy este donedavna hovorilo rozne nedorecnosti. Ak by sme verili tymto stereotipom, tak v Bratislave je każdy druhy clovek mafian, po uliciach jazdia len stare skody, na policach v obchodoch neni tovaru, a kazdy Slovak zacina den flasou palenky. A este na Slovensku sa hovori po rusky a je tu stale komunizmus. Takto o Slovensku stale mysli viacero obyvatelov Velkej Britanie alebo Ameriky. Absurdne? Urcite ano. Tak vzhladom na to mali by sme sa tiez porozmyslat nad tym, ake nedorecnosti si hovorime o nasom susedovi.
Predovsetkym, UKRAJINA NIE JE RUSKO. Plutat si tieto dve krajiny je nieco podobne, ako povedat, ze v podstate medzi Slovenskom a Madarskom nie je ziaden rozdel, a Slovensko je stale iba niejakou horsiou podobou Madarska, ktora vznikla nevedno preco a nie ma vlastnu identitu. Ak nie chceme, aby niekto tak hovoril o Slovensku, tak urcite by sme sa mali vyhnut podobnym predstavom o Ukrajine.
Ukrajina ma sice velmi zlozitu historiu, pricim prave Slovaci mali by tomu najviac rozumiet. Tak, ako Slovensko bolo sucastou Uhorska, tak Ukrajina takmer nikdy nie mala vlastny stat, az do 1991 roku. Ale to predsa nie znamena, ze Ukrajina nie existovala ako okremy, samostatny celok. Nie budem tu opisovat celej istorie, ale spomenim iba na to, ze aj v ramci Ruska Ukrajina vzdy bola povazovana za okremy autonomny stat a bojovala za svoju nezavislost – a to ovela aktivnejsie, nez Slovensko. Ukrajinsko-ruske vojny a ukrajinske povstania proti Moskve boli beznym javom, podobne ako nenavist velkej casti obyvatelstva voci Rusom. Na Ukrajine najpopularnejsie vtipy su prave o „moskalach“, ktorych Ukrajinci dodnes nemaju radi. Uz len preto je nezmysel povazovat Ukrajinu za „nieco podobne Rusku“, lebo to znamena to iste ako povedat, ze neni rozdiel medzi Srbmi a Albancami.
Urcite to vsetko nie znamena, ze kazdy Ukrajinec je naladeny proti Rusom – najma na rusyfikovanom Vychode je to uplne opacne. Nie bude prehnanim povedat, ze vztahy Ukrajina a Ruska sa velmi podobaju vztahom Slovenska a Madarska. V oboch pripadoch tieto vztahy su velmi komplikovane a obtiazene historiou, ale predsa to je iba jedna strana, a na druhej strane mame aj normalny zivot a normalnu spolupracu.
Druha vec – jazyk. Je velmy nevhodne uvazovat, ze na Ukrajine sa hovori po rusky. Nie, Ukrajina nie je ruskojazycna krajina, takisto ako Slovensko neni krajina madarskojazycna. Ale rovnako je pravdou , ze na Slovensku zije velky pocet ludi, ktorych rodnym jazykom je madarcina. Takiste je na Ukrajine – statny jazyk a rodny jazyk 76% obcanov je ukrajinsky, no popri tom je velky pocet ludi ruskej narodnosti (najma na Vychode a Juhu), ako aj etnicnych Ukrajincov, ktori hovoria radsej po rusky – ale predsa aj vedia ukrajinsky a povazuju ukrajincinu za matersku rec.
Nie je tiez pravda, ze tieto dva jazyky su „takmer to iste“. To, co spaja ukrajincinu a rustinu, je najma azbuka. Ale pozor – nie je to rovnaka azbuka. V ukrajincine je zopar pismen, ktore v rustine neexistuju, a to: ґ, ї, і, є a apostrof. Niektóre pismena v su rovnake, ale znamenaju nieco ine. Napriklad ukrajinske e neni to iste, co ruske e – ruske sa cita ako „je“, a ukrajinske – ako ceske e (tvrdo). Napriklad, v ukrajincine sa e vzdy cita „po blavacky“ – Rus povie „nie“, a Ukrajinec – „ne“.
Vzhladom na soviecku minulost takmer kazdy Ukrajinec rozumie rustinu, ale opacne to nejde. Rusky a ukrajinsky su podobne natolko, ako slovencina a chorvactina. Teda Rus, ktory pride do ukrajinskojazycneho Lvova, jednoducho nie rozumie alebo rozumie s velkymy tiazkostiami ukrajinsku movu, a najma jej halicski a zakarpatski dialekt.
Ukrajina je rozdelena jazykovo na ukrajinskojazycny zapad a ruskojazycny vyhod a juh. Najviac ukrajinskojazycny je Lviv, ako aj ine zapadoukrajinske mesta: Ternopil, Ivano-Frankivsk, Lutsk a podobne. Po rusky v tychto mestoch hovori iba 5% obyvatelstva. Na opacnej strane su vychodoukrajinske metropole ako Doneck, Luhansk, Charkiv a Dnipropetrovsk, kde az 90% obyvatelov hovori rusky, ale pritom oficialna dokumentacia, skolstvo a podobne su v statnom jazyku. Kyjiv je dvojjazycny, ale s kazdym rokom tam prebiecha rychla ukrajinizacia. Pre Strednu a Severnu Ukrajinu charakternym javom je „surżyk“ – mismas ukrajinskeho a ruskeho jazyka. Plati tiez pravidlo, ze dediny na takmer celej Ukrajine su prevazne ukrajinskojazycne, pokial ak v mestach je vacsi podiel ruskojazycnych. Je to nasledok rusyfikacii s cias Sovieckeho Zvazu, ked vedenie komunistickej strany podporovalo premiestenie Rusov do ukrajinskych mest, aby takto podporovat premiesanie narodov a vytvorenie spolocneho „sovieckeho obcana“.
Okremou vecou je multietnicke Zakarpatsko, kde byva az 50 narodnosti. Prevazne su to Ukrajinci (asi 80%) a Madari (na juhu tohto kraju), ale aj Slovaci (Uzhorod, Perecyn, Velky Berezny), Rumuni, Romovia a ini. V zakarpatskych mestach ako Uzhorod, Mukacevo je tiez relativne velky pocet ruskeho obyvatelstva (asi 15%) – a to preto, ze Zakarpatsko bolo najzapadnejsou castou Sovietskeho Zvazu a teda zo strategickych dovodov Moskva poslala sem vela ruskych vojakov (fakticky – kolonizatorov).
Teda ak stretnete niekedy Ukrajinca, nikdy nie hovorte o jeho krajine ako o sucastke akehosi postsovieckeho priestoru. Ukrajinci su na to citlivi nielen preto, ze nie citia sa Rusmi a dokonca nie maju svojich vychodnych susedov radi, ale aj preto, ze sa snazia zbavit postsovieskosti a dostat sa do Europskej Unie. Na Ukrajine dokonca panuje pocit, ze Ukrajina je viac „europska“, ako Rumunsko, Bulharsko a Slovensko a preto je niespravodlive, ze tieto tri krajiny prijali do EU, a Ukrajinu nie. Pricom za vstupom do EU su rovnako obyvatelia Zapadu, ako aj ruskojazycneho Vychodu – Unia je snad akymsi simbolom lepsieho zivota a blahobytu.
