Presne pred rokom som totiž v hlavnom meste Estónska, Talline absolvoval rozhovor, ktorý zmenil môj pohľad na to, čo je a čo nie je možné v sektore služieb. Bol som na ceste do Helsínk a k dosiahnutiu tohto cieľa mi už chýbal iba jeden krok. Úspešne v Talline nastúpiť na trajekt a potom z neho v Helsinkách ešte úspešnejšie vystúpiť. A tak som sa teda vybral k okienku, za ktorým sedela veľmi pohľadná mladá slečna a nechal veciam priestor, nech sa dejú ako sa majú stať.
Naša debata bola priam neuveriteľná. Na jej konci som si totiž uvedomil, že ak si o mne nemyslí, že som magor, tak je asi divná ona. Na každú otázku som jej totiž odpovedal „nie“, prípadne „neviem“. Celé sa to zbehlo asi takto:
– Dobrý deň.
– Dobrý deň, čo pre Vás môžem urobiť?
– Prosím Vás, ja by som sa potreboval dostať do Helsínk.
– A kedy by ste chceli ísť?
– No, neviem, kedy to ide?
– Najbližší trajekt odchádza za 15 minút. Ďalší až o dve hodiny, ale ten má trochu inú trasu, ide dlhšie a je aj drahší. Takže by som Vám odporúčala ten prvý.
– Hmm.. no neviem, či to stihneme.
– Určite stihnete. Ak chcete, tak môžem do istoty zavolať na check-in, aby tam na vás počkali.
– Tak teda dobre, tak by sme šli na ten prvý.
– Fajn, poprosím Vás občianske preukazy všetkých pasažierov.
– Noo.. keď ja tu mám len ten svoj.
– To nevadí, ostatné ukážete na check-ine. Ešte potrebujem technický preukaz od auta.
– Noo, viete, ja tu nemám ani ten.
– Dobre, tak napíšem, že na check-ine ukážete aj ten technický. Mohli by ste mi dať aspoň ŠPZ?
– Jasné, to môžem.
– Tak tu máte pero a papier, napíšte mi to prosím.
– Uff, keď, viete, ja som si práve spomenul, že sme tu prišli novým autom a ja nepoznám ani tú ŠPZ.
– Hehe, no nevadí. Ja to tu nejako vyriešim. Môžeme pristúpiť k platbe?
– Noo.. keď ja tu vlastne nemám ani peniaze, pôvodne som sa totiž prišiel iba poinformovať.
– Aha, tak dobre. Napíšem vám, že to ešte nie je zaplatené, na check-ine to vybavia. Nech sa páči, vaše lístky.
– Ďakujem, ďakujem veľmi pekne! Dovidenia!
– Dovidenia!
Na check-ine nás naozaj počkali, naozaj vybavili všetky formality vrátane platby, ponavigovali nás až do samotnej lode a v momente ako sme zaparkovali, zatvorili podpalubie a vytiahli kotvy. Keď som potom sedel na palube, pozeral sa na more a pofajčieval cigaretu, napadlo mi, ako by asi takýto rozhovor dopadol na Slovensku. Vyhútal som nasledovné:
– Dobrý deň.
– Dobrý.
– Prosím Vás, ja by som sa potreboval dostať tam a tam.
– Nech sa páči, tam na stene máme cestovný poriadok.
...
– Dobrý deň, tak som si prečítal, že to ide za 15 minút.
– Ide, ale to už asi nestihnete.
– Tak by som teda šiel tým druhým spojom, ktorý ide o 2 hodiny.
– Fajn, poprosím Vás občianske preukazy všetkých pasažierov.
– Noo.. keď ja tu mám len ten svoj.
– Tak sa vráťte aj s ostatnými.
...
– Dobrý deň, tak tu teda mám tie občianske preukazy.
– Dobre, ešte potrebujem technický preukaz od auta.
– Noo, viete, ja tu nemám ani ten. Nestačila by ŠPZ, aby som sa poň nemusel znovu vracať?
– Ja tu mám na tlačive číslo preukazu, nie ŠPZ.
...
– Dobrý deň, tak tu teda mám ten technický preukaz od auta.
– Dobre, môžeme pristúpiť k platbe?
– Noo.. keď ja tu vlastne pri sebe peniaze nemám.
– A čo tu vlastne hľadáte človeče?!?
A Boh ochraňuj takého človeka v prípade, že by nehovoril po slovensky. Samozrejme, bolo by zbytočné čokoľvek zovšeobecňovať a ani týmto článkom nechcem nikoho uraziť. Možno som mal v Estónsku len šťastie a na Slovensku zase mávam smolu. Vážim si prácu úradníkov a ešte viac tých, ktorí majú denne do činenia s takými magormi, akým som bol v ten deň ja. Ale úsmev mladej blonďavej slečny z Estónska a jej spôsoby ma privádzajú k myšlienke, že veci sa naozaj dajú naozaj robiť aj inak, lepšie.
