Vďaka ľuďom. Zákazníkom, ktorí už zabudli, čo je to obyčajný takt a základná slušnosť.
13.00 Začínam. Mojou úlohou je ponúkať zákazníkom na ochutnanie guličku a postrčiť ich k nákupu výrobku v akcii. Hypermarket v centre Prahy je natrieskaný, ako obvykle. Od agentúry mám pokyny vyberať si zákazníkov. Podľa vekovej skupiny, podľa toho, čo majú v košíku atď. Bohužiaľ, v tomto čase prevláda veková skupina nad sedemdesiat. Nemám to srdce nedať im ochutnať, hoci viem, že nikdy v živote si to nekúpia. Ale niekedy by som im tú misku už fakt otrieskala o hlavu, nech sa utopia v čokoláde. Akonáhle som sa začala s nejakým zákazníkom rozprávať a predstavovať mu výrobok, znezdania sa z každej strany vynorila ruka šmátralka a šmátrala a šmátrala, až vyšmátrala z misky guličku. Bez jediného slova. Ani som sa nestihla nadýchnuť niečo povedať a miska bola prázdna.
"Dobrý deň, môžem si vziať tri, pre vnúčatá?"
"Nie, je mi ľúto, môžem dávať každému iba po jednej, mám obmedzený počet."
Pani sa zatvárila, že dobre a odišla. V nasledujúcich desiatich minútach však využila každú príležitosť, aby sa pri mne objavila, najlepšie zozadu alebo zboku a uchmatla z misky. Ale podarilo sa mi ju prichytiť. Nevinný výraz a klamalaaaaaaaa, až to nebolo pekné na staršiu osobu.
Najvtipnejšie je, že sa vždy vracajú osoby, ktoré sú niečím nápadné, že si ich človek naozaj zapamätá. Pani s rapavým modročerveným nosom, škuľavý dedko a iní si pomýlili ochutnávku s rautom.
Zrazu mi pred nos spadla babička z rozprávky. Z rozprávkového lesa slušnosti.
"Prosím Vás, to je tu normálne? Že sa ani nespýtajú, či si môžu vziať?"
Vytreštila som na ňu oči, neveriac, že sa mi nesníva. Babka si slušne vypýtala guličku, predo mnou si ju rozbalila, zjedla, povedala, že jej veľmi chutí, ale bohužiaľ si ich nemôže dovoliť. Škoda, že už o chvíľu ma niekto prebudí z tohto krásneho sna.
Ďalší prípad sú zákazníci, s ktorými sa začnete rozprávať, ale rozprávanie trvá len do tej chvíle, než majú v ruke korisť. Potom sa bez slova otočia a odchádzajú. Alebo takí, ktorí sa postavia do radu a čakajú ako na mandarínky, kým si ja za stolíkom naberám do misky. Chtiac-nechtiac sa odtiaľ raz musím zdvihnúť a čeliť náletu supov.
Dôchodcovia ma za hodinku vyčerpali tak ako inokedy za celý deň. To som však netušila, že utrpenie neskončilo.
16:00 Bezdomovec už od pohľadu. Mladý chalan, ale je to jasné. Ochutnal, ale o pár minút sa vrátil, že chce ďalšiu. Tak som ho odmietla. Potom mu asi v hlave skrsla strašne skvelá myšlienka a vyrukoval s tým, nech mu odporučím darček na Vianoce pre babičku. Začal si vyberať samozrejme z najdrahších balení a jedno si vzal (pri tej príležitosti aj ďalšiu ochutnávku, ale chcela som sa ho už zbaviť).
16:30 Vraciam za z pauzy a čo nevidím. Krásne zlaté balenie je ledabolo pohodené na regáli. Asi to babičku neoslovilo.
Znovu som za stolíkom a beriem si guličky do misky. Róm v bielej mikine stojí a čaká. Keď sa konečne vynorím, bez hanby strčí svoju tučnú paprču do misky, vezme odtiaľ celú hrsť a strčí si ich do vrecka. Až ma nadhodí. Vyhrážam sa mu, že zavolám ochranku, tak odchádza. Vedľa neho druhý aj s deťmi. Evidentne sú tam spolu. Keď ho pošlem za prvým, nech si pýta od neho, zazerá, ale odíde. Asi po pol hodine prechádza okolo znovu a chce si vziať. Keď ho pošlem preč, vyhráža sa, že sa bude sťažovať...
18:00 Známa tvár.
"Babička bola veľmi rada."
"Nehovorte? A nechceli ste jej to dať až na Vianoce?"
"Viete, ja nie som z Prahy..."
Vysvetlím mu, že takých ako on už poznám, aj to, že som našla jeho "darček" naspäť na regáli. Bráni sa, prečo by mi mal klamať a akoby mimochodom sa znovu trepe do misky...
20:00 Padla. Aj ja už chcem odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Toto je len zlomok tých krátkych epizód, ktoré sa mi dnes pošťastili (hádzanie prázdnych papierikov na hlavu z eskalátora nado mnou). Tak preto prosím panenku skákavú o nervy zo zlata. Aby som vydržala v tejto skvelej práci. Aby som mala na knihy. Aby som z nich mohla študovať medicínu. A človek by si myslel, že tie nervy potrebujem predovšetkým do školy.
