Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú.
Zastavme ich bratia,
veď sa ony stratia,
Slováci ožijú.
Nebudem sa rozpisovať tom, čo to vlastne tá Gorila je. Kto chcel vedieť, ten už vie. Skôr by som chcel niečo k situácii, ktorá u nás nastala “po Gorile”. Za posledných pár týždňov sa toho zmenilo toľko a ešte sa možno toľko zmení, že najčistejším riešením by určite bol odklad volieb. Strany potrebujú viac času, aby sa vyrovnali so svojou minulosťou a vyjasnili si, čo chcú voličom ponúknuť v budúcnosti. A voliči tiež potrebujú čas, aby sa zorientovali. Päť týždňov je málo. Samozrejme, aj Gorilu je potrebné dôkladne vyšetriť, ale nerobme si ilúzie. Ak by sme mali čakať, kým to prejde celým vyšetrovacím procesom až po konečné rozhodnutie súdov, mnohí by sme sa tých volieb už nedožili. Polročný odklad je vhodným kompromisom.
Áno, máme vládu, ktorá nemá dôveru parlamentu, nemá mandát na dôležité rozhodnutia. Nečinnosť určite bude znamenať veľké straty. Ale unáhlenie volieb a ututlanie tejto kauzy (s ohľadom na všetky predchádzajúce a všetky budúce) znamená straty rádovo väčšie. Nielen materiálne, ide najmä o straty spoločenské, o straty demokracie.
Nezabúdajme, že bez mandátu je len vláda, parlament ho stále má. A naň by som mal (okrem odloženia volieb) ešte jednu požiadavku. Ešte pred vyhlásením nového termínu volieb by mal stihnúť vrátiť volebný zákon, resp. volebné obvody, do stavu “pred Mečiarom”. Štyri volebné obvody síce zďaleka nie sú ideálny počet, ale určite sú lepšie ako súčasný jeden. Prečo? Zamyslime sa, kto v podstatnej miere určuje zloženie Národnej rady Slovenskej republiky. Voliči? Ani náhodou. Sú to stranícke centrály. Voliči majú “moc” rozhodnúť, či bude mať strana 15 poslancov alebo 20, ale na to, ktorí tu budú, majú malý vplyv. Áno, máme preferenčné hlasy - ale skúsme spočítať, koľkí zo 150 poslancov sú v parlamente z rozhodnutia voličov a koľkí z rozhodnutia svojich strán. Myslím, že strany majú “navrch”. Dnešnú podobu volebného systému zaviedol otec slovenskej partokracie Vladimír Mečiar. A všetkým, čo vládli po ňom, očividne vyhovuje. Prečo asi?
To Slovensko naše
posiaľ tvrdo spalo.
Ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo. Politici sa za tie roky stali akousi zvláštnou kastou. Nie sú jednými z nás, sú nad nami. Žijú vo svete, ktorý si budujú sami pre seba, my sa s nimi len “vezieme”. Zaujímavé je, ako sa po páde vlády rýchlo dohodli, ako zrazu zabudli na staré spory a “všetci pracujú pre blaho národa”. A ako všetci vidia zlo v Sulíkovi a Matovičovi. Títo páni porušili tabu, položili pravicovú vládu, čím predčasne otvorili cestu k moci Robertovi Ficovi. V čom sa však na Slovensku líši ľavica od pravice? Obvykle ich rozlišujeme len podľa toho, že jedni kradnú viac, druhí menej, resp. aspoň nie tak okato. Namočení sú v tom však všetci.
Teraz nie je čas hrať sa na ľavicu a pravicu. Prišiel čas ukázať politikom, že nie my sme tu pre nich, ale oni pre nás. Prišiel čas očistiť slovenskú politiku od tých, čo nám už nemajú čo ponúknuť.
Páni Dzurinda, Mikloš, Hrušovský, Bugár a ďalší! Na vaše tváre sa pozeráme už dlho. Mali ste dosť času, aby ste odviedli svoju prácu. Lepšie to už nebude. Váš čas vypršal. Nie, teraz nehovorím o Gorile. Pamätám si vaše silnejšie aj slabšie chvíľky. Hoci najlepšie sa pamätá posledné obdobie. Latku, ktorú Robert Fico zavesil “proklatě nízko”, ste mali s ľahkosťou preskočiť, nie podliezať. Je čas odísť a dať príležitosť ďalším, nech ukážu, čo je v nich. Aj vo vašich stranách sa určite nájdu šikovní ľudia. Bude to pre nich šok, keď ich zrazu necháte plávať samých, ale oni to zvládnu.
Páni Fico, Kaliňák, Paška! Viem, že ste väčšinu svojej politickej kariéry strávili v opozícii, ambície ste mali určite vyššie. Bohužiaľ, taká je doba, čas odchodu prišiel práve teraz. Vy sa vo svete nestratíte a my to bez vás tiež prežijeme.
Už Slovensko vstáva,
putá si strháva.
Hej rodina milá
hodina odbila,
žije matka Sláva!
A my, občania a voliči, nezabúdajme, že k uvoľneným korytám sa vždy natlačia ďalšie prasce (alebo opice). Už teraz sliedia na námestiach noví príživníci, ktorí čakajú na svoju šancu. Nezabúdajme, že demokracia nie je jedna bitka, hoci by sme ju aj vyhrali. O demokraciu treba bojovať stále, inak sa o ďalších 14 alebo 23 rokov opäť stretneme v uliciach našich miest.
