Plavíme sa Tichým oceánom, minuli sme už rovník a vstupujeme do oblasti, ktorou tečie studený Humboldtov prúd. My sa plavíme proti jeho prúdu. Sme totiž pod rovníkom na južnej pologuli a tu sa všetky vody točia proti smeru hodinových ručičiek. Na severnej pologuli je to opačne. Napríklad Galapágske ostrovy, o ktorých som písal tu: https://blog.sme.sk/luborepka/cestovanie/galapagy-v-roku-2022 oplývajú veľkým množstvom rýb práve vďaka tomu, že ležia na rovníku a zo severu ich obmýva Severný rovníkový prúd a z juhu Humboldtov prúd. Obidva prúdy využívajú morské ryby na svoj pohyb oceánom. Rybám vyhovuje práve Humboldtov prúd, pretože je studený a menej slaný. Takže som očakával, že tu konečne uvidím v mori aj nejaké delfíny prípadne kosatky. A naozaj, okolo obeda som ich uvidel.
Na druhý deň poobede sme už kotvili v prístave Callao, ktorý obsluhuje hlavné mesto Peru. Lima totiž neleží pri mori ale asi 15 kilometrov vo vnútrozemí.
Callao je obrovský prístav, jeden z najväčších na tichomorskom pobreží Južnej Ameriky. Založený bol v roku 1537, len dva roky po meste Lima. Doslova všetko, čo bolo vyrobené v Peru, Bolívii a Argentíne sa prepravovalo na muloch do prístavu Callao, odtiaľ loďami do Panamy. V Paname sa to opäť všetko prenieslo cez pevninu na lode smerujúce na Kubu a z Kuby potom do Španielska. Preto boli mestá ako Callao, Panama, Portobello a Cartagena a Havana hlavným cieľom všetkých pirátov. Aj napriek tomu sa obrovské bohatstvo ukoristené v ríši Inkov a Aztékov dostalo až do Španielskeho kráľovstva, ktoré ho za niekoľko desaťročí stihlo minúť na nezmyselné vojny a iné rozmary šľachty.
Samotné mesto Callao nebolo pre nás dostatočne atraktívne, pretože sme túžili iba po jednom: uvidieť a spoznať Limu. A tak sme sa už poobede organizovanou dopravou z lode vybrali do Limy. Organizovanou dopravou z lode preto, lebo sme inak nemohli. To bola jediná možnosť, ako sa dostať z prístavu. Toto je jedna vec, čo na takýchto plavbách nenávidím. Stáli sme v podstate v cargo, teda nákladnej časti prístavu a v prístave sa nikto nesmie voľne pohybovať.
Autobus nás po hodine cesty vysadil vo štvrti Miraflores, čo je jedna z najkrajších častí mesta. Ale nie je to to pravé, historické centrum, to sme si naplánovali až na druhý deň.
Iglesia Virgen Milagrosa je historický katolícky kostol nachádzajúci sa v parku Miraflores. Bol postavený v roku 1930 a dizajnovaný architektom Malachowskim. Kult zázračnej panny templárskych rytierov vychádza z kláštora La Rábida, ktorý sa nachádza v mestečku Palos de la Frontera v provincii Huelva v Andalúzii. V tomto kláštore sa zdržiaval Krištof Kolumbus počas jeho rokovaní s administratívou zastupujúcou kráľovnú Izabelu a kráľa Ferdinanda v rokovaniach o uskutočnení prvej výpravy na západ Atlantického oceánu za účelom hľadania cesty okolo sveta do Indie, ktorá viedla k objaveniu Ameriky.
Architekt Ricardo de Jaxa Malachowski sa narodil 14. mája 1887 v dedinke Prochorowa neďaleko Odesy, ale jeho otec bol Poliak a matka Slovenka (Malwina Kulisicz). Chcel byť námorníkom, pochádzal totiž zo starej poľskej šľachtickej rodiny s dlhoročnou vojenskou históriou. Tá vlastne jeho otca priviedla do Odesy. Na námornícku školu ho kvôli chatrnej telesnej sústave nezobrali a tak sa vybral na štúdiá architektúry do Paríža. V roku 1911 prišiel do Limy, kde sa o 3 roky neskôr oženil a natrvalo usídlil. Stal sa z neho jeden z najvýznamnejších architektov mesta. Aj tu zomrel vo veku 85 rokov.
Rozhodnutie o založení mesta Lima padlo 6. januára roku 1535. Stál za ním Francisco Pizarro a pôvodne ho nazval „Mesto Kráľov“ (Ciudad de los Reyes) práve na počesť tohoto dňa. Aj u nás ho voláme deň „Troch kráľov“. Francisco Pizarro splnil svoj sľub, ktorý dal svojim trinástim verným a do Peru sa vrátil. Po návrate do Panamy v roku 1528 sa musel pre povolenie na tretiu výpravu pobrať až do Španielska. Zobral so sebou vzorky zlata, striebra a dokonca aj jednu lamu. Mali to byť jeho tromfy, ktoré presvedčia kráľa Karola I., aby mu výpravu umožnil. A naozaj, jeho popis bohatej krajiny, ktorú si v mene jeho veličenstva podmaní na kráľa veľmi zapôsobili. V roku 1529 už mal v rukách dekrét, ktorým bol menovaný guvernérom Novej Kastílie (Nueva Castilla), ktorou sa mala stať ríša Inkov po jej dobytí. Kým zariadil všetko potrebné trvalo to ešte dosť dlho, ale 27. decembra roku 1530 už bol naspäť v Paname. A v roku 1532 už viedol boje na území Inkov v dnešnom Peru. V meste Cajamarca zajal kráľa Atahualpa, ten sa musel vykúpiť zlatom, ale aj tak mu to nepomohlo a Španieli ho popravili. Dobyvačná vojna nemilosrdne pokračovala až do úspešného konca a Pizarro sa ujal vlády, preto potreboval nové sídlo ako symbol zmeny. A tak bolo založené Mesto Kráľov. Názov sa ale neujal, všetci ho volali Lima.
Počas bojov sa stalo veľa vecí, ale Pizaro sa spolu so svojimi vernými vysporiadal aj s rozbrojmi medzi samotnými Španielmi. So svojim spoločníkom Almagrom sa nerozišiel dobre, ale zato mu výdatne pomáhali jeho 3 bratia, ktorých do výpravy začlenil. Okrem toho sa neustále búrili aj samotní Inkovia. Ešte stále žili niektorí potomkovia kráľovskej rodiny, ktorí boli schopní postaviť armádu aj sto tisíc vojakov. Boje sa ale hlavne viedli o Cuzco, bývalé hlavné mesto Inkskej ríše. V Lime sa len intrigovalo, a to hlavne prívrženci Almagra, ktorých bolo stále dosť. Almagrovi sa totiž podarilo potlačiť povstanie Inkov a znovu ovládnuť Cuzco. Španielsky kráľ ho za to odmenil tým, že Novú Kastíliu rozdelil a vytvoril pre Almagra samostatný politický útvar, ktorý dostal meno Nové Toledo. Pizarro toto rozdelenie neuznal za právoplatné a jeho bratia potom vo vojne porazili Almagra a dali ho sťať. V bojoch zahynul aj jeden z bratov, Juan. To bol už rok 1538. Pizarrov koniec tiež nebol veľmi slávny. V roku 1541 ho zavraždili Almagrovi priaznivci, ktorí podporovali dedičné nároky jeho syna. Tiež sa volal Diego, ale všetci ho volali El Mozo. Popravený bol asi o rok neskôr.
Po Pizarrovi sa ujal moci nový guvernér, jeho bratia boli z dedenia vyčlenení. Museli sa vrátiť do Španielska a tam dožili. Nový guvernér Cristóbal Vaca de Castro a jeho ďalší nasledovníci potom pokračovali v budovaní mesta podľa pôvodných Pizarrových plánov a tak najvýznamnejšou pamiatkou po dobyvateľovi ríše Inkov sa stalo mesto Lima.
Architektúra bola v časoch budovania mesta jasná. Začalo sa budovaním hlavného námestia, okolo museli stáť katedrála, dom guvernéra, mestská radnica a potom ostatné honosné stavby, ktoré slúžili ako domy kde, žila najvyššia šľachta. Kolmo na námestie sa zo všetkých strán budovali ulice a po ich stranách ďalšie luxusné domy pre Španielov, ktorí sem prichádzali najprv ako dobyvatelia a neskôr ako administrátori alebo obchodníci. Každý z nich bol príslušníkom vládnucej triedy. Tú tvorili len ľudia narodení v Španielsku. Za nimi sa postupne tvorila kasta ich potomkov, ktorí sa už narodili v Peru, ale mali iba španielskych predkov. Ale žien sem prichádzalo stále podstatne menej ako mužov a tak si Španieli často brali za manželky domorodé krásavice. Vznikla ďalšia kasta, mestici. Niektorí z nich sa narodili v manželskom zväzku, ale väčšina mimo neho. To sa prísne rozlišovalo. Miešanci ľavobočkovia nemohli napríklad dediť atď. Najnižšie v rebríčku boli samotní pôvodní obyvatelia, indiáni.
V súčasnosti má Lima takmer 10 miliónov obyvateľov. Je to obrovské mesto s množstvom problémov. Doprava je tu chaotická, trvá hodiny, než sa dostanete z jedného konca mesta na druhý. Užili sme si aj miestnu mestskú dopravu. Bol to zaujímavý zážitok, ale v podstate dobre. Na zastávkach je vždy nejaký zamestnanec, ktorý usmerňuje cestujúcich, dáva im rady a najmä nás cudzincov nasmeruje na správny spoj. Autobusy sú staré a v špičke preplnené.
Plaza Mayor je rodiskom historickej časti Limy. Hlavné námestie je obostavané najkrajšími a najvýznamnejšími budovami, medzi ktorými dominujú katedrála a prezidentský a arcibiskupský palác. V strede námestia je fontána. Tá dnešná je z roku 1651.
Oficiálne bola katedrála dokončená v roku 1622 aj keď hlavný vstup bol definitívne ukončený až v roku 1632 a veža až v roku 1649. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1687 a 1758 poškodili aj katedrálu, musela byť rekonštruovaná. Jej dnešný výzor jej dal pôvodom český architekt Juan Rher prestavbou v rokoch 1755 až 1778. Vo vnútri je katedrála zmesou rôznych štýlov. Strop je gotický, oltár bol pôvodne barokový, dnes skôr neoklasický. Vyzdobený je sochami od najlepších sochárov koloniálnej éry. Pre mňa najkrajšie sú tu prvky vyrobené z dreva. No a samozrejme najvýznamnejšia je Pizarrova krypta.
Pizarrova krypta sa nachádza hneď pri vstupe na pravej strane. Ja som si ju bol pozrieť ako poslednú. Vyzdobená je mozaikami dobytia ríše Inkov. Na sarkofágu je vidno, že hlava je oddelená od tela. Tak ho totiž pôvodne pochovali pod podlahou starej katedrály. V roku 1892 pri prípravách na výročie objavenia Ameriky bolo telo, ktoré bolo považované za Pizarrovo exhumované a vystavené v presklenej vitríne. Ale v roku 1977 jeden z robotníkov opravujúcich základy katedrály objavil schránku s nápisom: „Tu sa nachádza hlava markíza Dona Francisca Pizarra, ktorý objavil a dobyl kráľovstvo Peru pre kastílsku korunu“. Následne objavili aj telo a vedecký tím odborníkov potom potvrdil, že vystavené telo nebolo Pizarrove, ale že tieto novoobjavené pozostatky sú v skutočnosti Pizarrove telo a hlava. A naozaj, objavené telo vykazovalo známky seknutí a bodnutí šabľou, presne tak, ako zomrel Pizarro.
Palacio de Gobierno Palác guvernéra začal stavať Pizarro v roku 1536. Pôvodná stavba mala dve podlažia a dva veľké dvory pre vojakov. Tu Pizarra aj zavraždili. Po ňom tu bývalo ďalších 43 guvernérov až posledný z nich José de la Serna bol vyhnaný v roku 1821. Samozrejme palác prešiel mnohými prestavbami. V roku 1687 bol zničený zemetrasením, znovu postavený a znovu zničený ďalším zemetrasením v roku 1746. Dňa 28. júla 1821 z neho generál José de San Martín vyhlásil nezávislosť Peru a stal sa prezidentským palácom. Doteraz poslednú prestavbu viedol architekt Malachowski.
Keď máte šťastie, môžete pred palácom vidieť slávnostnú výmenu stráží. My sme ho nemali, z nejakých dôvodov sa ani v jeden deň našej návštevy nekonala. Počas našej návštevy koncom novembra 2022 zastával funkciu prezidenta Pedro Castillo, bývalý učiteľ na základnej škole. O týždeň na to už ním nebol, parlament ho odvolal kvôli pokusu o prevrat. Po prvý raz v histórii Peru sa 5. decembra stala prezidentkou žena, pani Dina Boluarte. Ale politická situácia je v Peru taká neprehľadná a komplikovaná, že naši „akožepolitici“ sú stále len amatéri. Na druhej strane v Peru ľudia, keď sa im niečo nepáči protestujú a vedia si urobiť s politikmi poriadok. Napríklad prezident Martín Vizcarra, ktorý bol vo funkcii v období Covidu-19 bol odvolaný z funkcie len preto, že sa predbehol v rade pri očkovaní. Z tohoto dôvodu bol označený za morálne nehodného svojej funkcie a parlament ho odvolal.
Aj palác arcibiskupa môžete v súčasnosti vidieť v podobe, akú mu dal architekt Malachowski. Fasáda je baroková s typickými drevenými balkónmi. Interiér má nádhernú výzdobu venovanú hlavne pamiatke svätej Barbory, patrónky Kuby. Cez strop presvitá denné svetlo cez farebné sklíčka vo francúzskom štýle. Všetky vnútorné schodiská sú vyrezávané z dreva.
A teraz niečo, čo bolo pre mňa to najkrajšie, čo sme v Lime videli. Casa Aliaga. Práce na stavbe domu boli zahájené v roku 1535, teda súčasne so stavbou mesta. Je to najstarší dom v Lime, a možno aj v celej Amerike, ktorý je doteraz bez prestávky obývaný jednou rodinou. Žije tu už 17. generácia rodiny Aliaga. Prvým majiteľom bol Pizarrov pokladník, kapitán Jerónimo de Aliaga y Ramírez. Dom je vo výbornom stave, perfektne udržiavaný. Môžete si ho prísť pozrieť, ale musíte si vopred dohodnúť termín a musíte mať špeciálneho, rodinou akceptovaného sprievodcu. A predstavte si, my sme ho našli a boli sme tam! A nielen to, dokonca sme sa stretli s terajším majiteľom pánom Gonzálom de Aliaga! On tu totiž býva a na prehliadky sprístupnil len oficiálnu časť domu. Súkromné časti boli vždy páskou vyznačené zákazom vstupu. Jeho syn Jeronimo Sebastian de Aliaga je šéfkuchárom a áno, môžete sa sem objednať aj na slávnostnú večeru alebo obed. Robí sa to v skupinách až do 120 ľudí a majú na to svoju agentúru.
Neďaleko hlavného námestia sa nachádza Bazilika a konvent Sv. Františka z Asisi. Cestou tam sme sa zastavili v obchode, ktorý sa volal Choco Museo. Mohli sme nejaké čokoládky ochutnať a nejaké si kúpiť, čo je vždy pekný darček z ciest. Okrem toho tam mali aj pisco, ktoré som samozrejme musel ochutnať.
Pisco sa vyrába v Peru a v Chile. Tieto dve krajiny stále medzi sebou súperia. Vyrába sa destiláciou kvasiacej hroznovej šťavy, teda prakticky z vínneho muštu. Na rozdiel od grappy, ktorá sa vyrába destiláciou hroznových šupiek, ktoré zostávajú pri výrobe vínneho muštu ako odpad. Domáci ho pijú ako koktejl, pisco sour. Pravé peruánske pisco sour obsahuje trikrát 1,5 deci peruánskeho pisca, deci čerstvej šťavy z limetky, trištvrte deci sladkého sirupu a čerstvé bielko z vajíčka. Spolu to rozmixujte až kým sa nevytvorí pena z bielka. Nápoj potom treba poriadne „vytrepať“ v šejkri s ľadom, aby sa dostatočne vychladil. Potom ho samozrejme bez ľadu vlejete do vychladeného pohára. Vrch peny pokvapkáte nejakým horkým likérom, najlepší je peruánsky Amagro Chuncho.
Takto osviežení sme boli pripravení na cestu do kláštora. Nejakú prvú podobu kláštora začali stavať ihneď po založení mesta, ale neurobili mu dobré základy a tak sa v roku 1655 pri prvom väčšom zemetrasení zrútil. Nový kláštor začali stavať v roku 1657 presne na mieste starého. S veľkou slávou ho 3. októbra 1672 uviedli do prevádzky, ale dokončený bol až v roku 1729. Fasáda hlavného kostola je baroková, ale vnútrajšok je už neoklasický. Samotný kláštor je vybudovaný okolo štvorcového vnútorného dvora. Pod múrmi kláštora sa nachádzajú katakomby, ktorých prehliadka je mierne hororová. Je tu totiž asi 70 000 kostier. Tie sú v rozličných podzemných miestnostiach, niekedy ako hromadné hroby, inokedy len zopár kostier v kobke. Spájajú ich dlhé chodby, ktoré boli objavené iba v roku 1951. Vraj sú takto prepojené s inými kláštormi v meste, dokonca aj s palácom guvernéra.
Plaza Mayor je spojená rušnou nákupnou pešou zónou s ďalším námestím Plaza San Martín. Tu sa nachádza najznámejší hotel v Lime. Gran Hotel Bolívar bol otvorený v roku 1924 a bol to prvý veľký, moderný hotel v Lime. V 40tych a 50tych rokoch minulého storočia ho obľubovali hollywoodske hviezdy ako Orson Welles, Ava Gardner alebo John Wayne. Ubytovní tu boli aj politici (Charles de Gaulle, Robert Kennedy, cisár Akihito) a iné celebrity (Faulkner, Hemmingway). S obľubou si pochutnávali na pisco sour, tak aj ja som si dal. Boli tu dokonca aj Rolling Stones, ale vraj ich z hotela vyhodili pre neprístojné správanie. V sedemdesiatych rokoch hotel začal upadať. Zlé hospodárenie, defraudácie a pod. Vedenie hotela začalo rozširovať fámy o duchoch, ktorí sa v hoteli objavujú. Viacej ako desať rokov boli preto najvyššie poschodia zatvorené, nikto sa tam neodvážil.
Okrem túlania sa po historickom centre mesta môžete spoznávať históriu i súčasnosť Peru prostredníctvom múzeí, ktorých kvalita je v Lime mimoriadne vysoká. Všetky by sa nedali navštíviť ani za týždeň a tak sme si museli vybrať. Uprednostnili sme múzeá, ktorá sa orientujú na predkolumbovskú kultúru.
Múzeum zlata je zároveň aj múzeom zbraní. To, čo môžete vidieť v múzeu „Oro del Perú“ je jedinečné. Keď sme boli v Bogote v múzeu zlata https://blog.sme.sk/luborepka/cestovanie/bogota-hlavne-mesto-kolumbie myslel som si, že už nič krajšie neuvidím, ale toto múzeum prekonalo všetky, ktoré som doteraz videl.
Druhé mimoriadne nádherné múzeum, do ktorého vás zoberiem je Museo Larco. Známe ja najmä veľkou zbierkou erotickej keramiky z predkolubovského obdobia.
V noci nás loď previezla do ďalšieho mesta na pobreží oceánu. Je ním Pisco. Mesto, ktoré dalo svoje meno obľúbenému destilátu. Ale z nášho pohľadu tu stojíme iba kvôli jednej veci. Poletíme si pozrieť Nazca Lines.
Lubo Repka.
