Odhaduje sa, že tu žije až 17,6 milióna ľudí. Z nich 56% tvoria mestici (miešanci belochov a indiánov) a 42% Mayovia, teda pôvodní obyvatelia, ktorých my voláme indiáni. Po celej Guatemale nájdete množstvo pamiatok na Mayov, ale najviacej je ich v provincii Petén.
Petén, to je prevažne dažďový prales, obrovský dažďový prales. V týchto miestach Guatemala hraničí s Mexikom na severe a s Belize na východe a hranice sú len rovné čiary nakreslené pravítkom na mape. Okrem západnej hranice s Mexikom, ktorú tvorí rieka Usumacinta. Dnes tu žije v niekoľkých mestách asi 595 tisíc obyvateľov, ale v období klasickej mayskej periódy, teda najväčšieho rozkvetu mayskej civilizácie v rokoch 200 až 900 tu žilo viacej ako 2 milióny obyvateľov. Ak si odmyslíme dnešné hranice nakreslené podľa pravítka, tak sem patrili také veľké mestá ako Tikal, El Mirador, Calakmul (leží v Mexiku, ale len 6 kilometrov od hranice s Guatemalou) a Caracol (ten sa pre zmenu nachádza v Belize, ale od hranice s Guatemalou len asi 5 kilometrov).

Calakmul sme navštívili pred rokom a písal som o ňom v tomto blogu
Teraz sme mali v pláne navštíviť Tikal, El Mirador a Caracol. Pozrieť si Tikal je vcelku jednoduchá záležitosť. Veľa hotelov sa nachádza dokonca priamo pri archeologickej lokalite, ale my sme si vybrali na ubytovanie mesto Flores, ktoré leží asi hodinu a pol cesty autom od Tikalu, i keď čo sa týka vzdialenosti je to iba 64 kilometrov.
Tému som musel rozdeliť na tri časti, pretože v jednom článku by toho bolo veľa. Preto si najprv povieme niečo o samotnom mestečku Flores a navštívime hlavnú hviezdu Peténu mayské mesto Tikal. V druhom článku si zaletíme na El Mirador a v treťom prekročíme hranicu do Belize a navštívime Caracol.
Mestečko Flores leží na jazere Petén Itzá a založili ho v 13. storočí Mayovia pochádzajúci z Yucatánu. Oni ho volali Nojpetén, Španieli používali meno Tayasal. Je súčasťou rozľahlejšej aglomerácie, prakticky neviete pri prechádzke mestom, či ste v meste Flores, San Benito alebo Santa Elena. To asi vedia rozoznať iba domáci. Ale v každom prípade najkrajšia časť je na ostrove Flores, ktorý je spojený s pevninou mostom. V jeho strede sa nachádza park Concordia. Každý večer sem priletí prenocovať v korunách stromov množstvo sanates. Vták, ktorého miestni volajú sanate sa po latinsky nazýva Quiscalus mexicanus macrourus, po slovensky Vlhovec člnkochvostý. Samčeky sú čierne s nádychom purpurovej až modrej farby, samičky sú hnedé. Sú veľmi inteligentné najmä pri hľadaní potravy. Lovia jašteričky, hmyz ale aj malé ryby v jazere. A samozrejme turistom kradnú jedlo z tanierov. Večer, keď si hľadajú miesto na strome, kde prespia sú veľmi hluční. Bol to zážitok sledovať ich.


Ostrov a mestečko Flores patrí turistom. Všade plno hotelov a hostelov, reštaurácií, kaviarní a suvenírových obchodov. Všetko ožíva najmä večer, keď sa turisti vracajú z výletov po pamiatkach.















V roku 1525 sem prišiel samotný Hernán Cortés, dobyvateľ ríše Aztékov. Keď dobyl ríšu Aztékov na začiatku mal k dispozícii asi 600 španielskych vojakov, 250 ameroindiánov a 16 koní, z toho 11 žrebcov. Hovorí sa, že vyhlásil, že hneď po bohu patrí za dobytie Aztéckej ríše jeho vďaka koňom. Tu vo Flores sa zastavil na ceste do Hondurasu. Jeho kôň žrebec El Morzillo si asi v polovičke cesty pri meste Flores poranil nohu a nemohol ďalej pokračovať. Cortés koníka ponechal v opatere miestnym ameroindiánom s tým, že sa poňho vráti alebo niekoho pošle. Nikdy sa tak nestalo. Miestni sa Cortésa báli a mali pred ním veľký rešpekt a preto sa rozhodli o koňa dobre postarať. Okrem toho nikdy v živote takého tvora nevideli. Na jeho smolu kŕmili ho tým najlepším, čo vedeli ponúknuť. Kvetmi a mäsom z moriaka. Následne kôň zdochol. Aby sa vyhli problémom, postavili mu sochu a tú uctievali ako božstvo. Takmer o sto rokov neskôr sem prišli ďalší Európania (v roku 1618), dvaja františkánski misionári Urbuita a Fuenesalida. Našli tu znaky uctievania koňa a sochu koňa, ktorý sedí ako človek. Morzillo sa stal bohom. Dostal meno Tzimin Chac, čo znamená Tapír boh dažďa. Otec Urbuita bol taký rozčúlený tým barbarským modloslužobníctvom, že v zlosti sochu zničil. Domáci ho pri tom takmer zlynčovali, ale zachránil ho jeho druh otec Fuenesalida. Až v roku 1692 bolo mesto konečne „pošpanielčené“. Zúriví konqvistadori vraj 9 hodín ničili všetky mayské pamiatky, rozbíjali mayské stély a sochy. Namiesto nich postavili kostol, ktorý tu stojí dodnes. Volá sa Catedral Nuestra Señora de Los Remedios y San Pablo Itzá.



Vstup do archeologickej lokality Tikal je prísne strážený. Všetci návštevníci musia vystúpiť z vozidla a osobne s pasom v ruke pristúpiť k okienku, ktoré sú len štyri a kúpiť si lístok. Po dôkladnej kontrole vášho pasu poopisuje z neho úradník potrebné údaje jedným prstom do počítača, následne trojmo vytlačí na ihličkovej tlačiarni lístok do miesta, ktoré chcete navštíviť. Ak si chcete pozrieť aj múzeum, musíte si kúpiť ďalší lístok. Môžete navštíviť aj susednú archeologickú lokalitu Uaxactún a to znamená ďalší lístok. Keď sú všetky povytláčané musíte ich osobne podpísať a potom vás ešte „skasíruje“ miestnym poplatkom v prepočte asi 15 USD. Cena lístka záleží podľa lokality, ale Tikal stál 150 quetzalov, múzeum 30 a Uaxactún 50. Miestni platia asi desatinu ceny stanovenej pre turistov a samozrejme neplatia poplatok. Potom sa vrátite do auta a pokračujete cez les ďalších asi 12 kilometrov až ku vstupu do lokality. Tam vám odoberú originál vstupenky a kópiu si musíte ponechať a nosiť stále pri sebe.

Lokalita Tikal je veľmi rozsiahla. Moje „múdre“ hodinky mi namerali 16 267 krokov, v prepočte to vyšlo 12 kilometrov a 37 poschodí. Naspäť sme sa vrátili asi o piatej večer, múzeum už bolo zatvorené a samozrejme Uaxactún sme tiež nestihli. To ma dosť mrzí, chcel som ho vidieť už len kvôli tomu, že rozsiahly výskum tu robili Slováci pod vedením profesora Milana Kováča za výdatného sponzoringu milovníka histórie Zoroslava Kollára. Ten, keď ho označili za mafiána sa urazil, prestal výskum sponzorovať a tak Slováci v Guatemale skončili.
Archeologická lokalita sa stala súčasťou národného parku v roku 1955. Bola to prvá federálne chránená lokalita v Guatemale. UNESCO ju zaradilo medzi svetové dedičstvo v roku 1979. Odhaduje sa, že tu je asi 3 000 stavieb, z ktorých je preskúmaných tak asi 10 percent. Najstaršie pochádzajú z obdobia asi tisíc rokov pred našim letopočtom. Svoj vrchol mesto dosiahlo v období od roku 200 do roku 900 nášho letopočtu. Počas tejto doby tu vládla jedna kráľovská dynastia a poznáme 33 jej kráľov.
Stihli sme si pozrieť všetky dôležité stavby a na tri z nich sme aj vystúpili.

Pyramída I a Pyramída II stoja oproti sebe na hlavnom námestí, ktoré je najviac navštevovaným miestom celej lokality.



Pyramída I je známa aj ako Chrám veľkého jaguára. Bola postavená v roku 730 na pamiatku kráľa Chan K’awil, ktorý zvíťazil vo vojne s konkurenčným mestom Calákmul. Je vysoká 47 metrov a na jej vrchol vedú strmé schody. Zopár turistov odtiaľ spadlo a zahynulo takže výstup na ňu zakázali. V roku 1958 bola vo vnútri pyramídy objavená hrobka kráľa Ah Cacau (v preklade pán čokolády). Jeho kostra bola ozdobená nefritovými ornamentmi a obklopená keramikou, alabastrom, morskými mušľami a perlami z karibskej oblasti.
Pyramída II sa volá aj Chrám masiek a na ňu sa dá po drevenom schodisku vystúpiť. Je z nej nádherný výhľad na celé námestie aj keď má „len“ 38 metrov. Jej horná plošina pravdepodobne slúžila aj ako astronomická pozorovateľňa. Mayovia dokonale poznali pohyb Slnka, Mesiaca a voľným okom viditeľných planét a hviezd. V matematike boli vo svojich časoch najlepší na svete, alebo minimálne patrili k najlepším. Poznali aj nulu, čo v tých časoch nevedeli ani starí Egypťania, Gréci či Rimania.

Na severe námestia je Akropola, kde bola pochovávaná vládnuca elita. Oproti na južnej strane sú paláce, v ktorých zase žila tá istá elita. A tak, keď stojíte uprostred námestia, tak sa môžete točiť dokola a stále máte veľmi zaujímavý výhľad.











K Pyramíde III sme sa nedostali, ale videli sme jej vrcholček z plošiny Pyramídy IV. Na štvorku tiež vedie drevené schodisko, aby sa tam turisti neštverali po stavbe. Je to pekných pár schodov a všetci sme dychčali, kým sme sa dostali na vrchol. Ale išiel sem asi každý, pretože ju preslávil film Hviezdne vojny. Vo štvrtej epizóde je vraj scéna, v ktorej sa niečo deje na vrcholci pyramídy a vidno tam animáciu letiacej kozmickej lode nad pralesom a vrcholkami pyramíd.








Tretia pyramída, na ktorú sa dá vystúpiť sa volá Mundo Perdido – Stratený svet. Mne sa tu páčilo najviac. Tie výhľady odtiaľto sú neskutočné.






Prosperita Tikalu trvala neuveriteľných 800 rokov. Od konca prvého storčia nášho letopočtu až približne do roku 900, kedy odrazu ostali všetky mayské mestá Peténu opustené. Nebolo to samozrejme zo dňa na deň, ale približne v rokoch 830 až 950 došlo k takému úbytku obyvateľstva, že mestá spustli a postupne zarástli pralesom a upadli do zabudnutia. Záhada, ktorú zatiaľ nikto spoľahlivo nevyriešil.
A nakoniec spomínaný videozostrih našich zážitkov z tejto časti sveta. Určite si to pozrite, veľa vecí to dovysvetľuje.
Ako som už spomínal, v ďalšom článku si zaletíme helikoptérou do archeologickej lokality El Mirador a vystúpime na vôbec najvyššiu mayskú pyramídu.
Lubo Repka