V sekunde som sa zbavil sivého nánosu akého - takého opojenia, do ktorého Rihanna dotieravo mňaukala čosi o ruskej rulete. Dve možnosti: poviem, že mu nerozumiem a slušne ho poprosím, aby odišiel, pretvarujúc sa, že mi jeho nechcená návšteva bola bohvieakou poctou. Zostanem zdravý, celý, šťastný, spokojný, ale budem klamať. Malinká, účelová lož. K tým množstvám, čo som využil doteraz, len makové zrnko. Nič. Menej než hodnota vašej duše pre ženu, čo o vás nestojí. Druhá možnosť: usmejem sa a poviem mu, že mi vadí, smrdí a nemám najmenšiu chuť s ním čokoľvek preberať. Úprimne, bez obalu a taktu. Sme civilizovaní už nejakých pár storočí, že. Kým som rozmýšľal, ako sa stať špičkovým diplomatom, oprel si lakte niekoľko centimetrov od okraja stola, čo som si dočasne prepožičal; obdraté kraťasy viseli už len na špičke jeho mužskej pýchy. Dýchol. Poškrabal sa. Zatackal. Začkalo sa mu. Podvedome som sa odtiahol, mať obsah cudzieho žalúdka na košeli nikdy nebolo mojím snom.
Usmial som sa.
Tak, že ak by slnko ešte nespalo, prežiarim ho ako letlampa zápalku.
Distingvovane, slušne a jemne som pána poslal niekam. (K jeho vlastnému stolu, nádhernou zhodou okolností tomu, kde zvyčajne sedáva nejaký zamilovaný párik, oblizuje sa a šušoce si tajomné repliky nad troma decami vyšumenej kofoly.)
Čuduj sa svete, neodvrával, len mi vylial drink.
Doteraz netuším, čo chcel, rozprával, riešil, či sa pýtal.
O pol hodiny neskôr som to na čete s úprimnosťou prešvihol.
A cítil sa skutočne, skutočne úžasne.
