Jedna ruka stačí

Chcel som sa podvečer prejsť a len tak si nechať prebublať hlavou zopár tichých nezmyslov (Verili by ste, že mám v práci ducha? Inak sa totiž nedá vysvetliť, že večer upracem a na druhý deň ráno tam je opäť kopa prachu. Pekná predstava, duch v peleríne, sediaci pod alarmom a čítajúci Kafkove Listy rodine, kým sa ráno nerozsvieti svetlo.), no z veľavravného mlčania ma dostal horeuvedený výkrik. Pôvodca mi siahal asi tak po pás a v neforemnej žltej vetrovke sa skoro strácal(a). „Aaale prečo?“ nedalo na seba dlho čakať. Nestihol som odpovedať. Malej mama, či kto to vlastne bol, ňou surovo mykla dozadu a dievčatko takmer spadlo na zem. Premeral som si ju pohľadom, dospelú, ako sa na chlapa sluší a patrí. Blond, cigareta v ústach, zmaľované ústa, kozačky, drahý kožuch, štvrťkilová retiazka na krku, prsia za tri a pol, kvetinový sprej lacnej šľapky. „Nikola, nechaj uja na pokoji a pohni sa konečne! Čo si prij*baná, alebo nepočuješ?!“ „P*ča malá sprostá...“ doznelo. Nezmohol som sa ani na tiché „Ach“. Modré rozšírené jazierka sa naplnili slzami, žltá bunda sa potkla a za staccata opätkov sa obe stratili. Zosmutnel som. Viac, než je bežné. Nikola, čo by teraz bola schopná hneď a zaraz vyrapotať tisíc nových mien pre kráľovnú Fantázie (my čudní tých svojich spoznáme, to mi verte) alebo sa stratiť s tučniakmi z Madagaskaru niekde, kde ju nik nenájde aspoň dvadsať hodín, takýmto tempom vyrastie, nájde si zazobaného, arogantného mecenáša, porodí a bude za ruku šklbať svoju dcéru rovnako, ako šklbali ju. Ak nie niečo horšie. Zosmutnel som. Moja rodina mi chýba. Rozumejte, mali sme raz pod panelákom pumpu. Na vodu. Bol som malý, akurát, aby som sa mohol zavesiť na jej prehrdzavené rameno a nechať sa váhou vyviezť o pol metra vyššie, odkiaľ som už nedočiahol na zem, a to už bolo čo povedať. K tomu prirátajte leto, tridsať stupňov a ľadovú vodu, čo sa z nej liala. Detský Eden. Pod ňou, asi tak pol metra, bola hlavná cesta s tromi pruhmi. Nemal som ani najmenšej potuchy, že tam niekde je skrčená tá s kosou, fakt. Bola; otec ma za to zodpovedajúco zmlátil, keď sa v prefabrikovanom paneláku o mňa bál. So sestrou sme sa schovávali za maminou sukňou, aby sa nám veľa neušlo. Podala mi vtedy ruku a stisla ju. Mamina. Oci, mami, mám vás rád. Aj takýto, aký som. A nehanbím sa za to; nikoho iného nemám. Tá dlaň vtedy stačila a stačí doteraz. Ďakujem.