„Kde bývaš?“
„No, vy máte z Blavy šesťdesiat kilákov do Viedne, ja od našich na Ukrajinu.“
Zbalil som sa a šiel do obľúbeného podniku k obľúbenej čašníčke na obľúbené pivo.
Večerné, rozlúčkové.
Poznáte to. Boli síce len dve, ale po návrate na byt sa mi na tú cestu vôbec nechcelo.
Na chvíľku sa tak natiahnuť a zdriemnuť si...
(Oj, zaľúbilo sa Ľubkovi ovečky rátať, sťaby horehronským bačom s Dunčom bol, i zachrápal presladko.)
Zobudil ma neomylný inštinkt, že sa niečo stalo. Jedna hodina v noci. Do odchodu jediného priameho spoja na Ďaleký východ za celý Štedrý deň zostávala približne trištvrtehodina.
Vystrelil som z vchodu paneláku ako šampusová zátka z fľaše; veľa nechýbalo, a bol by som sa pridal k hibernujúcim mreničkám na dne Chorvátskeho ramena.
Mesto pusto prázdne, len sem–tam nejaký zúfalec preháňal auto niekam za svojím.
Bežal som. Kvapky potu prskali na všetky strany.
Kríval. Rýchlo chodil a potichu sa modlil. Ešte kúsok. Kúsoček.
Len nech mešká, prosím... aspoň 5 minút...
Doletel som na ľudoprázdnu, studenú stanicu s jazykom okolo kolien. Nadvakrát.
Šofér sa na mňa udivene pozrel, asi čakal, že mu pľúca vyhodím na schody predo mňa, ale lístok mi dal.
(Keby existovalo meranie šťastia, určite mi niekto z "tamhore" práve vyšplechol za krk celé vedro. Nie, dve.)
Nestihol som mu povedať ani ďakujem.
Tak to skúsim: ďakujem, pán vodič. Mohli ste ma nechať samého, stačilo naštartovať o dve minúty skôr.
Užite si sviatky tak, ako si ja užijem vďaka Vám.
Za ten natiahnutý sval na stehne mi to stáť bude.
