Bývajú také obdobia, keď máme pocit, že nás veci prevalcujú a utopíme sa v nich. Pre niekoho to je pred daňovými priznaniami, pred začiatkom a koncom školského roka, počas skúškového alebo obdobia, kedy člen rodiny alebo aj viacerí ochorejú a záťaž brutálne vzrastie. Strata zamestnania ale aj nástup do nového sú tiež takou skúškou. Odnáša si to niekedy nielen samotný účastník, ale aj jeho najbližší. U mňa a možno u mnohých ľudí to prináša zvýšenie času pri telefóne, maili či Facebooku, iní to potrebujú vybehať alebo inak vyšportovať. Tým horším variantom sú resety pomocou alkoholu alebo iných látok…
Potrebujeme psychohygienu. Sama to cítim na materskej navyše pri starostlivosti o imobilnú babku. Niekedy je toho naozaj veľa a človek by najradšej utiekol. To sa však nedá alebo sa to aspoň nerobí, pokiaľ je človek zodpovedný a miluje svojich blízkych.
Psychohygiena je starostlivosť o dušu. Teda, aby sme dokázali zvládať, čo život prináša, potrebujeme aj uvoľnenie, oddych. Kedysi mali rehoľníci takú zásadu Ora et labora – modli sa a pracuj a okrem toho bolo jasne dané, že potrebujú aj dostatok oddychu a spánku. Rytmus spánku, práce a oddychu je dosť dôležitý. Niekedy tomu najmä bráni práve ten pocit, že bezo mňa to nepôjde. Človek vtedy nedokáže odovzdať časť práce iným a nájsť si pre seba prestávku.
Pri obdobiach záťaže je dobré si uvedomiť, že tak ako začali, aj skončia. Niekedy to trvá dlhšie, než očakávame a sily klesajú. Treba si ich však rozložiť a prijať aj pomoc iných, hľadať spôsoby, ako načerpať silu. Bežec zvolí iné nasadenie a rýchlosť pri šprinte a pri maratóne. Pri dlhodobom opatrovaní ležiaceho príbuzného je to napríklad možnosť raz do roka ho na niekoľko týždňov zveriť zariadeniu a využiť ten čas na načerpanie potrebných síl. Alebo zavolať si výpomoc do domácnosti. Treba si priznať, že nevládzeme. A komunikovať to.
A treba mať zdroje. Funkčné zdroje nových síl. Pre niekoho sú takými priateľské vzťahy, stretnutia, pre iného koníček, šport, turistika alebo umenie. Aj dobrá kniha plní takú funkciu. Po narodení dcérky som prečítala dosť veľa detektívok:)
Príroda a jej nádhera v každom ročnom období je tiež cenným liekom. Veľa krát som vyčerpaná a ubitá po celom dni, ohučaná krikom detí a ulietaná mnohými výjazdami do školy a po krúžkoch. Horúčkovito uvažujem nad povinnosťami v domácnosti, ktoré na mňa čakajú. A vtedy mi práve prechádzka, hoci aj krátka, dosť efektívne pomôže rozohnať chmáry a prehodiť výhybku. (vďaka Bohu za nádherné Piešťany!) Vyčistiť hlavu.
Potrebujem skrátka zdvihnúť hlavu a vidieť svetlo, oblohu, zhlboka sa nadýchnuť a povedať si, že nejde o život, hoci istým spôsobom práve o ten ide. A teda o schopnosť si ho užiť, vnímať krásu, prežívať radosť, žiť v nádeji a tešiť sa z maličkostí, ktoré prináša. Nestrácam zo zreteľa blízku osobu, ktorá pomaly stráca sily a pripravuje sa na odchod zo sveta v mojej opatere. Ani večné súrodenecké hádky, vzdor najmenšej alebo starosti o to, čo navarím. Ale cítim, že čosi padá zo mňa a som schopná znovu dvihnúť hlavu a postaviť sa všetkým výzvam. Naberám silu počúvať a hlavne vnímať ľudí okolo seba. A nadobúdam vedomie nesamozrejmosti toho, že sa tu nebojuje, že môj manžel má prácu, že máme dostatok jedla a všetko, čo potrebujeme. Som za to vďačná.
Sila nadhľadu spočíva v tom, že vidíme kontext, objavujeme súvislosti a vidíme aj to pekné, že sa dokážeme vynoriť a nadýchnuť. Aspoň na chvíľu, do ďalšieho ponorenia sa v povinnostiach a starostiach, ktorým sa nevyhneme. Za oblakmi je stále to slnko, aj keď tu dole je šedivo a prší… (tú vetu som si požičala z názvu knihy, ale veľmi sa mi páči).
