Volám sa Lucia Drábiková, som psychologička, magisterské štúdium psychológie som absolvovala v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, štátnicovala som z klinickej a poradenskej psychológie, doktorát (PhD.) som obhájila na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v odbore Sociálna a pracovná psychológia. Som vydatá, mám tri deti, žijeme v Piešťanoch. Sprevádzam jednotlivcov i rodiny, pomáham pri osobnostnom raste a poskytujem podporu v náročných životných situáciách a krízach. Prednášam a školím verejnosť i pomáhajúce profesie. Mám poradenskú prax s jednotlivcami a rodinami, skúsenosti v oblasti prevencie, vzdelávania a duševného zdravia. V rokoch 2020–2023 som pôsobila v NRSR so zameraním na sociálne témy a duševné zdravie; aktuálne nie som politicky aktívna. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Vodičák som urobila ako 17-ročná. Trvalo 10 rokov, kým som začala jazdiť. Prvé pokusy s otcom ako spolujazdcom boli demotivujúce a odstrašujúce. Panicky som sa bála, robila samé chyby a neverila som, že raz budem jazdiť.
Ak stále brzdíme a pridávame plyn, opotrebovanie motora, bŕzd a a celého systému auta je rýchlejšie ako u auta idúceho konštantnou rýchlosťou po diaľnici. Fungovanie sociálneho systému mi pripomína takúto jazdu zapchatým mestom...
Relatívne nedávno, ani nie15 rokov dozadu, sa podobné titulky vzťahovali aj na Slovensko. To je však žiaľ nateraz minulosťou. Píšem o Estónsku, ktoré by pred 30 rokmi by asi nikto netipoval ako šampióna východného bloku.
„Lehce nabyl, lehce pozbyl“, hovorí české príslovie. Napriek tomu túžime po výhre, skúšame tipovať, stávkujeme. Dokonca Slovenská pošta povzbudzuje svojich zákazníkov, aby investovali do kúpy výherného lósu alebo stávkovania.
Prešlo 10 dní od rozbehnutia petície za zachovanie letiska Piešťany. Za relatívne krátky čas sa podarilo vyzbierať 4000 podpisov na papieri a 1450 podpisov na internete.
Petíciu za zachovanie fungovania spoločnosti Letisko Piešťany podpísalo k dnešnému dňu vyše 1200 ľudí elektronicky a 1500 ľudí v papierovej podobe. Na stránke elektronických petícií je vyše 80 komentárov ľudí...
Škoda si kaziť život trpkosťou a pripomínaním starých krívd. Škoda ostávať v roli obete, ak môžeme byť slobodní. Pretože odpustenie pomáha, kým zatrpknutosť otravuje a ničí radosť zo života.
Štátnice som zvládla. Dostala som našťastie ľahké otázky. Dedo kúpele so mnou prežil. Každú noc som sa pri ňom strhávala zo spánku, lebo strašne chrápal a sem tam akoby prestal dýchať. Bála som sa, či dýcha, čo ak prestane.
...a vidieť svetlo, oblohu, zhlboka sa nadýchnuť a povedať si, že nejde o život, hoci istým spôsobom práve o ten ide. A teda o schopnosť si ho užiť, vnímať krásu, prežívať radosť. Aspoň na chvíľu, do ďalšieho ponorenia sa...
Veľké veci vždy začali myšlienkami a odvahou tých, ktorí sa nestarali o to, čo na to tí druhí. Mám byť obeť alebo víťaz? Víťazstvo je niekedy aj o tom, že sa nenechám znechutiť a nevzdám sa, hoci ma ľudia a okolnosti prevalcujú.
Keď skončím vysokú, keď stretnem toho pravého, keď sa presťahujeme, keď pôjdu deti do škôlky, dokončíme terasu, zariadime obývačku, keď schudnem... Keby sa to vtedy tak nestalo, keby som ju/jeho nestretla, keby som tam nešla...
Trvalo mi istý čas, kým som pochopila, že ju nezachránim a že ja nemôžem zaplniť celú jej osamelosť a že môžem urobiť čokoľvek je v mojich silách, nebude spokojná. A to nie je ani moja úloha. Ani zodpovednosť.
Ako sa hovorí, nemému dieťaťu ani jeho matka nerozumie. Ak teda chceme, aby nám náš partner rozumel, aby urobil niečo, čo potrebujeme, je nutné mu to povedať, najlepšie veľmi konkrétne.
Babka je mi viac ako stará mama, vyrastala som u nej podstatnú čas detstva. Poznám ju lepšie, ako som poznala vlastnú mamu, tiež príbehy a postavy jej života. Mnohé som počula tisíckrát. Vojnová generácia.
Pred piatimi rokmi som začínala písať blog. Len tak skusmo. Bývali sme vtedy v Prahe, milovanom meste, dni som trávila s dvoma malými deťmi popri ktorých som písala dizertačku o odpustení...
