Na splnenie tohto sna došlo až teraz v januári, vlastne rok od písomného zaznamenania. Čas prežitý medzitým vôbec neľutujem, slúžil na ujasnenie si cieľovej krajiny, ktorou sa stalo Thajsko, nájdenie spolucestujúcich, plánovanie a zakúpenie výbavy.
Vlakové blues
Jadro nášho výletu mali tvoriť pláže, preto sme si aj kúpili stany/moskytiéry, aby sme si mohli užiť nomádsky spôsob života a netrápiť sa na vrchole sezóny bookovaním preplnených hostelov. Chceli sme navštíviť miesta, na ktoré nechodí veľa turistov.
Prvou plážou, na ktorú sme dorazili bola Cha am beach. Je vlastne prvým prímorským strediskom juhozápadne od Bankgoku. Obyvatelia hlavného mesta tam s obľubou trávia víkendy.
Do Cha am sme sa priviezli vlakom tretej triedy a tú jazdu som si parádne užívala, ako potom aj všetky ďalšie. Namiesto klímy pootvárané dvere, stropné ventilátory a zvedavé pohľady miestnych, keďže sme tam boli jediní "farangovia"- ako v Thajsku hovoria cudzincom. Najlepší spôsob ako naozaj spoznať kultúru miestnych, je cestovanie ich verejnou dopravou. Okrem ekonomických a ekologických benefitov, ktoré nám, aj životnému prostrediu takýto spôsob cestovania prináša, sú napríklad vlaky miestom, kde sa dávame do reči s miestnymi, pozorujeme ich bežný život, sledujeme krajinu, a keby sme chceli, môžme ochutnať thajskú kuchyňu. "Povlakoví" predavači ponúkajú naozaj všetko – od "obedového menu" pozostávajúceho z ryže a rôznych druhov omáčok v sáčkoch, cez rôzne druhy ovocia, opäť zabaleného v sáčkoch, nápoje – ako inak v sáčkoch, až po cigarety. Skrátka, vlakom chodia muži, ženy, ovešaní sáčkami a hlasným volaním prerušujú náš občasný spánok a oboznamujú spolucestujúcich s ich obsahom.
Sáčky sú proste všade.
Aj na pláži v Cha am.
Emejzing Tajland
Prichádzame v nedeľu popoludní, najprv si urobíme zásoby na miestnom trhu. Vyberáme z nespočetného množstva druhov ovocia, ryžu, sladkú ryžu, ktorú nám naložia do obedárikov, ktoré sme si vzali z domu, aby sme sa vyhli používaniu sáčkov a posilnení sviežou vodou z kokosových orechov ideme peši asi 40 minút k nášmu vytúženému cieľu.
Blížime sa, cítime more....a je to tu. Sme na mieste a tak trochu v rozpakoch. More vyzerá nádherne, ale všade je veľa ľudí. Pláže sú úzke a preplnené výletníkmi a plážovými reštauráciami. Nevidíme takmer žiadne vhodné miesto pre stany.
Sadáme si na zem do piesku, vedľa naskladaných pneumatík, ktoré slúžia deťom i dospelým ako nafukovačky a s heslom "nejak bude" ochutnávame nakúpené ovocie a – tešíme sa. Sme v teple pri mori!
Maťa zaspáva, ja s Jarkou vbehneme do vody a konečne si užívame dovolenku. Je január a my sme na pláži! Patrik medzitým odbehol na dôkladnejší prieskum miesta a vracia sa s dobrou správou, že o trochu ďalej je voľnejší priestor a možno by sa tam dalo zakempovať. Presúvame sa o pár metrov ďalej. Prevažnú časť pláže stále tvoria stoly a stoličky, no s prichádzajúcim večerom a odchádzajúcim víkendom niektoré z nich začínajú baliť.
Tak je to aj na "našom " mieste. Majiteľka tejto pobrežnej reštaurácie, či baru, sa s nami dáva do reči. Anglicky vie len trochu, dominuje "emejzing Tajland", dávame jej za pravdu, hoci sme len na začiatku cesty.
"Where sleeping?" pýta sa a my len pokrčíme plecami a ukážeme na stany. Pani sa usmeje a rukou naznačí, že kľudne môžeme aj tu. Maroš s Patrikom jej pomôžu poskladať stoly a stoličky, ktoré zas rozloží až na ďalší víkend. Miesto sa mení na nepoznanie a o chvíľu sa z neho stáva naše útulné táborisko, kde strávime nasledujúce 4 dni.
Opäť si vychutnávame more. Pred spaním ideme do sprchy. Môžeme si vybrať z viacerých verejných zariadení. Dosť sa od seba líšia. Po prvej navštívenej, kde boli všade kade naplnené vodou, ktorá tam musela byť už pekných pár hodín, ak nie dní, nad ktorými poletovali komáre – zámeru sme neporozumeli, nasleduje pokus č. 2. Bol výrazne lepší – WC síce na ázijský spôsob, ale čisté a klasické sprchy za pár centov. Osprchovali sme sa, oprali, v umývadle sme si nabrali vodu do filtračných fliaš, aj do zásoby a chystáme sa spať.
Prvá noc na pláži, zaspávam len tak, bez nafukovačky, vyčerpaná, ale šťastná. Šum mora trochu prehlušuje hudba z plážovej karaoke show, ktorá sa po celom Thajsku teší veľkej obľube. Sem tam počuť nejaké auto alebo motorku, keďže nie sme ďaleko od cesty. Ok, žiadna katalógová pláž, ale aj tak má svoje čaro.
Naša thajská adresa
Ráno nás budí východ slnka, bonusom je, že netreba nikde chodiť, stačí otvoriť oči. A fotiť, samozrejme. Patrik, Maťa a Jarka si dávajú dúšok rannej jógy a ja s Marošom ideme do mesta – na trh, nakúpiť zásoby a zmeniť peniaze. Márne hľadáme zmenáreň, pri dopytovávaní zaznamenávame prvých shemalov.
Všetci nás navigujú do banky, jeden pán dokonca ponúka odvoz. Ďakujeme, odmietame. Máme pocit, že nám miestni nerozumejú. Nakoniec sa Maroš predsa len rozhodne ísť do banky, ja ho čakám na trhu. Mám sucho v ústach a rada by som si dala kokos. No keďže nemám ani baht, zostáva mi len čakať na Maroša a utešovať sa skutočnosťou, že som blízko pri zdroji.
Po trištvrtehodinke prichádza Maroš, bez zmenených peňazí a s narazeným prstom. V banke mu peniaze nezmenili, lebo sa nemohol preukázať thajskou adresou (pas nestačil), nijako ich neobmäkčil ani fakt, že máme len stany. Bankár vravel, že môže byť aj adresa nejakého hostelu v Bankgoku.
Hladní a smädní (chuť na kokos odkladám na neurčito) zvažujeme možnosti a keďže máme len hotovosť na rozmenenie a požičiavať od kamarátov si už nechceme, veľa toho na výber nemáme. Uchyľujeme sa k možnosti vymyslieť si našu thajskú adresu.
Vyťahujem z pamäti slávnu Khaosan Road v BKK, ešte z čias nášho plánovania. Pridávame názov "Pitchi hostel!", ktorý nám utkvel v pamäti (áno, hostel s takým názvom naozaj v Bankgoku existuje) a teraz už len zistiť správny formát adresy. Pochodíme pár obchodov a z etikiet výrobkov "skenujeme" rôzne adresy. Kombináciu viacerých zapisujeme na papier a vraciame sa do banky. Muž za prepážkou zhodnotí, že adresa sedí a rozmení nám peniaze s výhodným kurzom.
S pocitom milionárov sa vraciame na trh, kde jeme a pijeme. Sen o kokosovej vode stáva skutočnosťou. A prichádzajú na rad ďalšie dobroty: ryža s arašidovou omáčkou, melón, ananás a moje obľúbené roseaplles (v preklade jablká, čo sa podobajú na červené papriky). Opäť dobre poslúžia naše nádobky na jedlo.
Najedení a zásobení sa vraciame na pláž a Maroš mi cestou rozpráva historku o narazenom prste. Keď sa ponáhľal, zakopol o rozbitý chodník a z prsta sa mu začala valiť krv. Vbehol do obchodu, ktorý sa ponášal na naše papiernictvo a predavači mu hneď podávali prvú pomoc v podobe náplastí, obväzov, vody... Peniaze od neho ani nepýtali.
Čo more skrýva
Po príchode na pláž striedame kamarátov, ktorí sa idú prejsť do mesta a my si užívame pláž. Zoznamujeme sa s miestnou rodinkou a hlavne s ich dvoma podarenými chlapcami, volajú sa Seng a Tong. S detskou bezprostrednosťou s nami komunikujú ostošesť a svoje prvé anglické slovíčka dopĺňajú hlasným "mother fucker."
Po lenivom popoludní opäť zaspávame za známeho sprievodu zvukov. Ja už na nafukovačke, vychutnávam si rozdiel oproti včerajšku. Po prebudení nás čaká more so svojimi prekvapeniami. To prvé je v podobe vyplavenej medúzy, okolo ktorej sa zoskupujú miestni. Jeden z mužov vysvetľuje Marošovi, že jej popŕhlenie je nepríjemné a môže mať fatálne následky. Druhé striehlo na Maroša na morskom dne. Krivkajúc, prekvapený, vybehne na breh a prezeráme chodidlo, na ktorom sú dve stopy po vpichnutí. Kým tipujeme čo to mohlo byť, prichádza jeden zo skupiny tínedžerov, ktorí piknikovali vedľa, s náplasťou a podáva ju Marošovi. Žasnem. Sme tu chvíľu a zažívame toľko dobra.
Vďaka tejto nehode odkladáme svoj odchod, lebo podľa pôvodného plánu sme sa už na druhý deň chceli presunúť. Ja s chalanmi zostávame celkom radi, nie je tu zle. Dievčatá sa predsa len rozhodnú preskúmať ďalšie miesto.
Neprestávam sa usmievať
Popoludní ideme s Maťou a Patrikom na večerný trh do mesta. Cestou míňame banánovníky a kokosové palmy. Na trhu si opäť vyberáme z množstva dobrôt – okrem ryže varenú kukuricu, fazuľu, opekané tofu na špajli, zeleninové fašírky a ovocie. V reštaurácii si objednávame zeleninovú polievku a Maťa je vďačná za ľad, ktorý ponúkajú k nápojom – dáva si ho na spálené plecia.
Na ďalší deň sa rozlúčime s dievčatami, máme telefóny, zostávame v kontakte. Potom sa zabávame pozorovaním krabov, psov, ľudí, všetko nás to stále neprestáva baviť. Popoludní Maroš zisťuje, že už sa môže prejsť, tak vyrážame na prechádzku po pobreží. Míňame stovky obchodíkov, stánkov s jedlom, nápojmi, so zmrzlinou, požičovne bicyklov, práčovne a zrazu narazíme na Santa Clausa sprevádzaného sobmi. No čo, Thajsko je lákavé pre všetkých. Objavujeme centrum Cha amu s hostelmi, hotelmi a barmi, oproti ktorým sa rozprestiera pobrežná vyhliadka. Spokojní, že sme tu videli všetko, čo sa dalo, sa vraciame k stanu a plánujeme odchod.
Ráno vstávame kúsok pred východom slnka, balíme a vyrážame do mesta.
Miesto Cha am je čarovné, hoci nie ako z katalógu, v duchu sa s nim lúčim na trhu, chvíľu pred odchodom vlaku.Toľko zlatích ľudí v priebehu tak krátkeho času, premýšľam, kým vidličkou vydlabávam kokos po vypití kokosovej vody. Vtom sa spoza mňa vynára pani a podáva mi lyžicu, naznačuje, že takto mi to pôjde lepšie. Poďakujem a neprestávam sa usmievať. Teším sa na ďalšie putovanie po tejto krajine.
