Kniha „Hora hore" (Samuel Shem) je z psychiatrického prostredia a opisuje praktiky lekárov, väčšinou riešiacich vlastné záujmy ako moc, peniaze, sláva...Pacient je na poslednom mieste alebo sa stáva obeťou zvrátených praktík. Pre mnohých terapeutov predstavujú pacienti len zdroj financií, prostriedok zvýšenia odborného renomé alebo materiál, na ktorom môžu klinicky overovať nové medikamenty a nové „liečebné" postupy. Uprostred toho všetkého je Roy Basch, medik, ešte s hlavou plnou čistých ideálov, ktorý si spomedzi všelijakých „týpkov" a ich metód vyberá a hľadá vlastnú cestu. Absolvuje ročnú stáž na všetkých troch oddeleniach. Vždy má nad sebou patróna, ktorého prácu uznáva a snaží sa mu podobať, identifikovať sa s ním...
Vo svojom snažení zabúda na to, čo je naozaj dôležité a zaslepene nasleduje svoj profesionálny „idol". Po čase vždy príde vytriezvenie a prekvapivé zistenia o nekalých praktikách tzv. terapeutov. Roy počas „cesty" stráca ženu, vzťahy, kamarátov a nakoniec i sám seba...Až po absolvovaní celej stáže nachádza skutočné hodnoty, priateľstvá, vlastné smerovanie.
Ponáranie a strácanie sa bolo bolestné, no napriek tomu prinieslo Royovi okrem sebapoznania aj prekvapivé rozlúštenie hádanky, ktorou sa príbeh začína.
Kniha ponúka veľké množstvo podnetov k zamysleniu a k polemikám, vo viacerých oblastiach. Či je to hľadanie samého seba - profesionálne i osobné, alebo komercionalizácia zdravotníckych služieb, etické aspekty pomáhajúcich profesií, odboj voči systému v treťom sektore a mnoho iných.
Mne kniha dala veľa, aj napriek tomu, že nepracujem na psychiatrii. To, čo oslovilo mňa bol príbeh hľadania vlastnej cesty k sebe a k ľuďom. Malikovo (jediný skutočný terapeut, kamarát a hlavne človek v Royovom okolí) zázračné „Neporovnávaj sa" pôsobí takmer ako zaklínadlo, či skôr "odklínadlo" všetkých ľudských komplexov, neúspechov a zlyhaní.
Aj ja som sa po škole ocitla v praxi - pri práci s problematickými pubertiakmi poznačenými bolesťou a systémom detského domova. Nemala som ani tušenia ako na nich. To podstatné sa v škole nenaučíš. V kolektíve silnejších, skúsenejších, sebavedomejších a pracovne starších kolegov som tiež automaticky hľadala vzor - niekoho, kto to robí „najlepšie" (nikoho takého som samozrejme nenašla a nič také, že „niekto" to robí „najlepšie" ani neexistuje).
Boli sme piati a každý iný. To ma miatlo. Aká mám byť? Kto to robí dobre? Ivana je rázna a veľká (čo ja nikdy nebudem). Vie s deťmi požartovať, ale keď začne kričať, je ju riadne počuť. A funguje to (aspoň sa mi tak zdalo). Róbert sa s nimi takmer nerozpráva, vytvoril si akúsi „stenu" (aj toto zdá sa funguje). Deti pred ním majú najväčší rešpekt. Hanka - tá je ako mama (čo ja nie som) vie presne ako sa má variť, upratovať... Katarína si zasa hneď všimne kto sa má narovnať, kto hovorí nespisovne (pričom sa viac zameriava na formu, než na obsah...ale to si samozrejme všimnem až oveľa neskôr), jej bedlivému oku nikdy neuniknú ohryzené nechty, či rozstrapatené vlasy. Veci, ktoré ja neriešim (resp. až druhotne).
Celý čas som rozmýšľala, kto to robí naj...Bola som nešťastná, lebo som mala pocit, že jednoducho neviem...Ja by som sa najradšej s deťmi rozprávala. Ale má toto vôbec nejaký osoh? Pripadalo mi, že nič, čo robím nemá veľký význam, nevyžívam sa v upratovaní, ani vo varení, ani ľudia podľa mňa nemusia byť ako zo škatuľky. A nemusia ma ani na slovo počúvať. Nebola som ani Ivanou, ani Hankou, ani Katarínou a už tobôž nie Róbertom. Bola som len Lucia.
Trvalo dlho, kým som sa dopracovala k už spomenutému „neporovnávaj sa." Prinieslo mi vyslobodenie. A sebavedomie. Už nie som „len" lucia. Som Lucia. Zrazu som mala radosť s tých dní, keď nám bolo dobre. Keď nám neprihorela večera, keď sa nám podarilo vyprať a nezafarbiť, keď sme o dušu mastili karty, keď sa nám podarilo nepohádať sa. Keď sa občas niekto s niekým pohádal a bolo to zdravé a užitočné. Keď na psích záprahoch na Donovaloch v psom počasí mi deti dobrovoľne a bez nátlaku pomáhali s najmladším členom „rodiny" a mali pri tom radosť. Keď sa deň podaril a cítili sme to všetci.
A tých dní bolo veľa.
K tomu som musela dospieť a tiež ma to poriadne bolelo a tiež ma to veľa stálo. Ale teraz už viem kam mám ísť, kým som a kým nikdy nebudem.
...a ešte - n a j v i a c ma naučili deti.
