Stavím sa, že je to práve on, ktorý zbadá prvý orech spadnutý zo stromu a keď sa s ním zoznámi a dôkladne ohmatá jeho povrch, poovoniava ho, prípadne „zoskenuje" povrch perami, vloží si ho do vrecka. Do vrecka, ktoré má zatiaľ ešte plné všakovakých malých figúrok v počte tak od trinásť, do dvadsaťtri. Takže nejakých dvadsať vo vreckách plus ďalších päť (vyvolených), ktoré ukrýva v dlaniach. Figúrky robili Kubkovi spoločnosť donedávna. Nesmeli chýbať pri žiadnej činnosti, či už je to jedenie, práca, tvorenie, prechádzky, cestovanie autobusom, či skákanie na trampolíne. Len veľmi nerád sa s nimi lúčil, aj to ich vždy musel mať na dohľad (aby im nebolo smutno). Táto skutočnosť mu často robila nemalé problémy pri vykonávaní takých nezáživných činností akými sú zaviazanie šnúrky, alebo umývanie rúk.
Minulý týždeň sme boli s Kubkom (a s figúrkami - samozrejme) na prechádzke, počasie bolo krásne, slnko svietilo tak akurát. Išli sme popri cyklistickom chodníku. Sem tam zasvišťal nejaký cyklista, sem-tam prefučal okolo nejaký bežec, skrátka taký normálny, vcelku príjemný deň. Ako si tak Kubko predo mnou nevzrušene vykračoval, zrazu sa zohol a - orech. Zodvihol ho, aby ho privítal - ten prvý o čosi dlhšie ako potom tie ostatné, ktorými si plnil vrecká. Začala jeseň. Definitívne. Nebyť Kubkových orechov, ani by som si to nevšimla. Naplnil ma zvláštne krásny pocit smútku a melanchólie, ako vždy, keď sa lúčim s letom. No Kubko sa len tešil. Konečne má naspäť svoje orechy. Vždy som ho upodozrievala, že tie orechy má nejako radšej ako figúrky.
Keď som sa dnes stretla s Kubkom, zarazila ma nová skutočnosť. Žiadne figúrky. Len orechy. V každom vrecku, v počte tak od sedem do sedemnásť. Plus ďalších päť v dlaniach. Orechy - aspoň pre tentokrát obsadili miesta (aj tie dobre platené) figúrkam. Niečo mi to pripomína. Hmmm, len by ma zaujímalo, kde sú teraz tie figúrky?
