S pocitom víťazstva, sem tam s trapnym pocitom viny si sadám - v tom lepšom prípade. V tom horšom stojím, snažím sa zachovať dôstojnosť, aj napriek tomu, že neviem, kde mám druhú ruku a niečí lakeť mi zacláňa oči.
Kubko si však vždy nájde miesto na sedenie. Ešte som sa nenaučila ako to robí.
A s dobrým výhľadom. Či už cez okno, alebo na suseda, či susedku. Oboje ho zaujíma, no keď si môže vybrať, dáva prednosť výhľadu cez okno. Toto mu poskytuje väčšiu istotu - pohyblivé obrázky krajiny. Stromy, domy, autá, autobusy, bilboardy, semafory...
V tom druhom prípade nikdy nevie, čo sa v očiach skrýva. Snaží sa to uhádnuť. No nie vždy nájde pochopenie pre svoje „výskumy". Niektorí susedia sa otočia, niektorí aj šomrú a iní si zasa odsadnú (nevadí, sadnem si ja).
Ale nájdu sa aj takí, čo s Kubkom ochotne hrajú jeho hru na zrkadlo. Menšie nedorozumenia sa vyskytnú vtedy, keď začnú vnášať do hry svoje pravidlá (väčšinou sa chcú porozprávať). Lebo Kubko sa chce iba p o z e r a ť. Netrvá však dlho a väčšinou to prísediaci, respektíve oprotisediaci pochopia.
A stojí im za to vydržať. Vždy odchádzajú s úsmevom. Lebo Kubko má č i s t ý pohľad. A ja mám radosť. Všetci získavame.
