A tak je v ľuďoch zakorenené, že autisti sa nám nepozerajú do tváre. Skutočnosť je však iná. Ide o to, či očný kontakt plní svoju funkciu - teda v tom tradičnom ponímaní - v spojení s komunikáciou. U viacerých „autíkov", s ktorými som sa stretla očný kontakt funguje. Majú o ňom len iné predstavy.
Spomínala som už, že Kubko sa do očí díva vyslovene rád. Veľakrát si pohľad „pýta" tam, kde je to (pre nás) bezpredmetné. Naopak, keď sa s ním rozprávam, chcem mu povedať niečo dôležité, musím si pohľad vypýtať ja. Preňho sú oči akousi pomôckou na „čítanie" nálad. Niekedy, keď robí to, čo by nemal (naháňa holuby na Hodžovom námestí) a ja ho napomínam, „číta" mi z očí „ako vážne" to myslím. Či nežartujem. Či predsa len nemôže tie holuby ponaháňať. Vtedy si musím dávať veľký pozor na to, aby som sa neusmiala (čo ma stojí veľa námahy, pretože Kubko u mňa vyvoláva úsmev, nech robí čokoľvek). Akýkoľvek náznak úsmevu je preňho signál, že to s tým naháňaním nemyslím vážne. Dôležitá je čitateľnosť. Presne ono biblické - „Nech je vaše áno ÁNO a nie NIE." Tu mám ešte rezervy.
„Odložiť, preč!" Tak reagoval Kubíčko, keď som sa v lete objavila so slnečnými okuliarmi. Nemal možnosť „merať" vážnosť situácie.
Kubko ale zďaleka nie je jediný z bytostí obdarovaných autizmom, ktorého očný kontakt baví. Filip takisto rád vyhľadáva pohľady. Napríklad do zrkadla. Máva celé rituály spojené s hygienou, pri ktorých sa na seba nevie vynadívať (nečudujem sa). Miluje výraznú mimiku a sám je jej strojcom. Rád na seba do zrkadla žmurká, usmieva sa, mračí, tvári sa koketne (túto hru má najradšej) smeje sa. Takisto zrkadlový odraz vyhľadáva aj u ľudí vo svojom okolí. Zamračí sa na mňa, zatne päste a ja urobím to isté. Páči sa mu to a odmení ma úsmevom.
Veľmi rád sa ľuďom do tváre díva aj Tomáško. Zameria sa na detail a potom ho so záujmom sleduje. A nielen očami. Prstami jemne prechádza po obrysoch oka, obočia, či perí.
Každý z nich je iný, no jedno majú spoločné. Radi a často sa dívajú do očí.
Možnože vidia viac ako my ...
