Mala som na starosti osem detí v tom „najlepšom veku" (pubertálnom). Kým som Táňu osobne spoznala, veľa som o nej počula. Od detí. Často mi o nej rozprávali:
- „Táňa je iná, nerozpráva."
- „.... ona je...ako sa to volá?... aha, jasne, Táňa je autistka....má svoj svet...."
- „Niekedy máva záchvaty a hryzie si do ruky."
- „Rada počúva hudbu."
- „...a veľmi rada sa kúpe vo vani...sadne si do vane, pozerá na vodu tečúcu z kohútika a smeje sa. Stále sa snaží chytiť ten prúd. Luci, musíš dávať pozor, lebo Táňa má najradšej HORÚCU vodu, aby sa nepopálila."
- „Počúráva sa, musí nosiť plienky."
- „Má diétu...bez....bez (lepkovú?), hej, presne - bezlepkovú. Nemôže jesť náš chleba, ani cestoviny ani nič, čo je z múky..."
- „Nemá rada hluk."
- „Nedá sa s ňou chodiť na vychádzky."
- „Najradšej má vychoša Maťa."
- „...Táňa síce nerozpráva, ale rozumie všetko."
- „Nerozumie!"
- „Rozumie, len Ty si myslíš, že nie...."
- „Tánička je čistá ako kvapka vody." (povedal 16-ročný Ivan)
Toto mi povedali deti. Každý prispel svojou drahocennou informáciou, svojim názorom. Všetci mi ale jednoznačne tvrdili, že Táňa je najkrajšie dieťa z celého domova.
Bola som zvedavá. Nemohla som sa dočkať kedy ju uvidím. Prišiel prvý júl. Dnes príde Táňa. „Konečne ju uvidíš. Určite si ju hneď obľúbiš, aj keď to s ňou nie je ľahké."
A mali pravdu. Bola krásna. Šesťročné krehké hnedovlasé dievčatko. Veľa sa usmievala. Vnímala nás skôr sluchom ako zrakom (alebo...?). Nepotrebovala nás vidieť. Bola ako víla. Kde sa zjavila, bola odrazu taká nežnosť, pokora. Skoro som tých mojich puberťákov nepoznávala. Menej sa hádali, boli k nej, ale aj k sebe viac citliví, ochotní. Často rozmýšľali o „jej" svete. Ako cíti, ako myslí. Čo si predstavuje, keď sa prechádza s prstami do vejára tesne pred očami.
Je to aj o dotykoch. Táňa sa nás rada dotýkala, stále sa chcela držať za ruku. Keď sme sedeli v izbe, najradšej sedela niekomu na kolenách. Nohy si omotala okolo mojich nôh a hrala sa mi s prstami. Zašla ku každému. Nikto neprotestoval.
Táňa robí svet lepším. S kolegovcami sme si robili srandu, že jej sa za deň podarí to, o čo sa my snažíme celé mesiace. Niekedy stačí málo. Niekedy stačí Táňa - „čistá ako kvapka vody."
