Tu niekde začína príbeh Filipa. Má dvadsať, pekné výrazné črty, charizmu...a je autista. Aj vďaka ľuďom zo svojho okolia a rodinnému zázemiu sa z Filipa stal šikovný a relatívne samostatný mladík (čo u ľudí s autizmom vôbec nie je také samozrejmé). Pokosí záhradu, umyje riad, povysáva, zmontuje nábytok, veľmi pekne maľuje, skladá puzzle, pracuje s hlinou...a to všetko veľmi pedantne.
Pohybuje sa vo svete známych slov a pokynov ako bezpečných mantinelov. Vie čítať, chápe súvislosti, vie zmysluplne slová používať. Rozumie, že „obed“ znamená, že sa ide jesť a „vaňa“, že sa ide kúpať. Ale tých slov je málo. Vnútorný svet Filipa tieto slová presahuje. Pojmy, ktorými dokáže pomenovať javy, situácie a predmety, ktoré sú mu známe, mu nestačia. V tom našom „spoločnom“ konkrétnom svete to nie je problém, všetky predmety a činnosti sa dajú pomenovať a naučiť.
Čo ale u Filipa zostane navždy skryté, sú jeho pocity, myšlienky, predstavy, túžby. Nikdy sa napríklad nedozviem, či Filipa niečo bolí. Nevie pomenovať bolesť a možno ani nevie či a prečo by ju mal pomenovať. Tiež asi nikdy neodhalím, kedy je nešťastný (a prečo), chorý a nahnevaný. Môžem len hádať, z jeho mimiky, postoja, výrazu, že je akýsi nesvoj, že mu niečo chýba.
A tak jeho bolesti, smútky, choroby a nálady zostanú v ňom uväznené na dobu neurčitú. Neurčitá je aj cesta, ktorou sa vyberú. Ja len dúfam, že sa z nich vyspieva, vykreslí, vysníva alebo vykúpe (....a on vodu veľmi rád).
