Najväčší rozpor nastal asi pri opiciach. Ja by som vydržala pozorovať tie ich hry hodiny, no Kubko mal na to iný názor. „Preč, preč", dožadoval sa stále naliehavejšie.
Šiel so mnou všade, iste aby mi urobil radosť, s útrpným výrazom na tvári. Aj to som ho musela všemožne presviedčať. Jeho „tam netreba" sa síce dalo „zlomiť", ale vyžadovalo si to veľké diplomatické, improvizačné a herecké schopnosti (vďaka Bohu za ne). A odvšadiaľ ukazoval prstom („tam ideme") na svoj obľúbený cieľ. Tým bolo jazero plné plameniakov a iných vodných vtákov, ktorých mená si ani neviem vybaviť. Keď sme sa k nim (konečne) dostali, Kubko bol celý bez seba. Pobehoval, poskakoval okolo jazera, volal na ne, smial sa, no proste stále si mali čo povedať. Samozrejme veľmi sa mu od nich nechcelo.
Našťastie vtáky nie sú len v ZOO. Sú napríklad aj na Draždiaku. Labute. S veľkým potešením ich Kubko kŕmi. Hádže kúsky chleba čo najbližšie a čaká, kým labute prídu blízko k nemu. Celý nadšený sa im potom zblízka díva do očí. Ani sa veľmi nemusí namáhať, keď taká labuť vystrie svoj krk, Kubko sa len trošku zohne a môžu sa rozprávať zoči voči. Hmm, asi sa nikdy nedozviem o čom.
Našťastie vtáky nie sú len v ZOO a na Draždiaku. Donedávna bol Kubkov obľúbený rituál naháňanie holubov pred prezidentským palácom. Kým som mu to nezatrhla („Proč?", lebo "Holuby sa boja."). Všetky holuby na zemi predstavovali preňho výzvu, spokojný bol vtedy, keď boli všeeetky na oblohe. Potom vzrušene poskakoval na mieste, nakoniec zostal stáť a bezradne pozeral. Tuším viem na čo myslel a ... rozumiem (ja by som tiež tak veľmi chela).
A vrany. S tými Kubko veľmi rád cestuje. Hojdá sa na takej veľkej hojdačke, pohľad blúdiaci po oblohe, prižmúrené oči. A lieta si s nimi. Opretá o smutnú vŕbu len dúfam, že sa z tej diaľky vráti, že mi neuletí navždy.
