A teraz - sa zamyslím. Aké to je? Aké to je, keď nemá istotu. Keď si naozaj, napriek tomu, že sa to neustále opakuje, nie je istý, či ocko príde.
A či budú pesničky.
A či príde autobus.
A či bude olovrant.
Aké to je? No, asi nič príjemné.
Podobný pocit som zažívala možno niekedy v detstve, keď mamka odišla trebárs na nákup. Zúfalo som potrebovala potvrdiť, že sa vráti. Uverila som, až keď prišla. Neskôr som uverila aj „potvrdeniu." A ešte neskôr som sa tým už nezaoberala. Kubko sa do tretieho štádia ešte nedostal. A dalo veľa práce, kým uveril „potvrdeniu."
Autisti každý deň prežívajú ako nový. A ich deň musí mať svoju obvyklú štruktúru, jasné hranice, všetko presne usporiadané. Niekedy sa to dá. Niekedy...život býva hlavne o zmenách (nie niekedy - skoro vždy).
Ako vtedy pri nakupovaní. Kubko rád chodil do obchodu. „Ideme kúpiť chrumky." Tešil sa, lebo vedel, že ideme kúpiť práve chrumky (neznášal, keď som si popri tom robila „svoj" nákup: „načo?", „netreba"). Presne vedel, kde svoj objekt záujmu nájde. Cestou obrátil šampóny, ktoré v regáli stáli inak ako ostatné, pozarovnával keksíky, zdvihol spadnutého plyšového macka a vytriedil všetkých pomiešaných plyšákov. To len tak mimochodom. Lebo svet musí byť usporiadaný.
Bol spokojný, lebo vedel, že chrumky sú za rohom. Neboli. Vyplašené oči. „Proč?" „Lebo ich dali niekam inam." „Co?," „Poď, nájdeme ich." Tak sme ich hľadali. Po chvíli som začala byť málinko zúfalá. Veľké priestory Tesca, plno ľudí a ...nebolo sa koho spýtať. Kubkova nervozita sa stupňovala priamo úmerne mojej snahe nájsť to, po čo sme sem prišli. Odmietal blúdiť medzi regálmi, ťahal ma „preč" a „von". Už nechcel chrumky. Odišli sme bez nich. Tento boj som prehrala ja. Kubko bol presvedčený, že keď chrumky nie sú tam, kde mali byť, tak tam nemáme čo robiť.
Roky skúseností a zabehnutých zvykov, ťažko vybudovaná dôvera k obchodným reťazcom a zrazu je všetko fuč.
Ale, nie je to také zlé. Otázka „Príde ocko?" v sebe zahŕňa poznanie, že existuje široké spektrum možností. Môže prísť mamka, brat...hocikto, len nie ocko. Tak ako chrumky môžu byť hocikde, len nie tam, „kde by mali byť." Možnosť výberu je pre väčšinu autistov mätúca. Snažím sa robiť všetko pre to, aby nebola. Aby boli rovnako dobré aj iné možnosti. Som na ceste...
Aj keď...Aj keď „Príde ocko?" je možno formou komunikácie. Niečo ako „Ako sa máš?", „Aký si mala deň?", „Akú máš náladu?" Možno by sa chcel Kubko všetko toto spýtať. Ale keďže uňho sa také frázy nenosia (ale iné), tak sa spýta „Príde ocko?" A z môjho „Jasné, že príde," a z môjho mlčania, a z môjho rozprávania „o inom" dostane odpoveď na to, ako sa mám, akú mám náladu, aký som mala deň...
