A opäť platí, čo bytosť, to iný zvyk, veď proti gustu...Takže kým Kubko donekonečna točí šnúrou, David po príchode domov najprv poukladá topánky všetkých členov rodiny (podľa aktuálneho kódu), Tomáš zasa polhodinu leží pod dverami, keď príde kamkoľvek. A Peťo...
„Peťo, tak dúfam, že budúcu stredu prídeš presne o trištvrte na deväť, tak ako sme sa dohodli..." Tak sme sa s Peťom naposledy rozlúčili.
Pred časom sme sa dohodli, že sa budeme stretávať každú stredu (na polhodinku zatiaľ, z organizačných dôvodov sa inak nedá). O trištvrte na deväť. Peťo prichádza o pol deviatej, tak mu akurát tých 15 minút bude stačiť na prezlečenie atď (aký omyl). A budeme sa rozprávať, tvoriť, alebo len tak, počúvať hudbu. Peťo sa tešil. Vie oceniť, keď si preňho ľudia nájdu čas. Väčšinou mlčí, ale rozpráva sa rád, keď „tam nie sú ostatní." Má 20 rokov, prichádza k nám do zariadenia sám.
Jeho obľúbenou témou rozhovoru sú činnosti presne časovo vymedzené. Veľa sa pýta, čo robím poobede, čo robím cez víkend, čo som robila včera. Ale jeho ani tak nezaujíma, čo robím, ako od kedy do kedy to robím. „Aha, takže ty o tretej odchádzaš (ale prečo si minule odchádzala o štvrť na štyri?), potom ideš pre Kubka, s ním si do šiestej, potom prídeš domov tak o trištvrte na sedem a potom?" Spokojný je vtedy, keď je vyplnených celých 24 hodín, bez nejakých „hluchých miest." A vypytuje sa stále dookola („Dúfam, že sa nehneváš, že sa na to stále pýtam, ale musím si to ujasniť."), až kým mu to „nesadne." Takže v čase je zorientovaný lepšie ako ja. Desať minút pred odchodom domov pozerá na mobil, o 5 minút sa poberie na záchod a presne na minútu odíde domov. Ktovie kedy domov príde...
Takže je tu streda. Pripravila som si nejaké veci a idem čakať Peťa.
Je trištvre na deväť a Peťa nikde. Za päť deväť som ho išla hľadať do šatne. Nie je tam. Idem za ním do triedy. Jeho vychovávateľka mi objasní situáciu. „Pochybujem, či sa Vám podarí, aby Peťo prišiel načas." „?" „Viete, on má svoje rituály. On by tu teoreticky stíhal byť už pred pol deviatou, no po ceste sa pristaví pri dopravnej značke, potom asi 10 minút pozerá na psy, ale najviac času strávi v šatni. Tam si dôkladne ukladá veci, kontroluje, či je všetko tak ako má byť...Je tu už druhý rok a stále ho to nemôžeme odnaučiť." „Aha."
Takže som si to zle načasovala. Z našej polhodinky zostane 15 minút..
A, možno aj dobre...možno nabudúce príde skôr.
Keď som sa vrátila, Peťo ma už čakal.
„Ahoj Peťo, hľadala som Ťa, trochu meškáš."
„Trochu meškal autobus."
„Peťo, je to tvoj čas, ako s ním Ty naložíš, tak bude."
„Aha, tak to už vlastne máme len nejakých 11 minút."
„Tak."
„Dobre, tak nabudúce, sa budem snažiť prísť skôr."
Verím mu. Ale takisto verím, že debata s dopravnou značkou, alebo so psami, musí byť tiež zaujímavá. A zrejme zaujímavejšia než s nami...keďže pri nej zabúda aj na čas.
Uvidíme pozajtra.
